„Čo je ľahšie povedať: Odpúšťajú sa ti hriechy? Alebo povedať: Vstaň a choď!“ (Mt. 9, 5).

Čo je ľahšie? Na túto Ježišovu otázku nie je človekovi ľahké odpovedať.

Vieme jedno: nikto nedokáže uzdraviť ochrnutého iba slovom, jedine Boh. Uzdravením ochrnutého Pán Ježiš ukazuje, kým je – je Bohom. A tak má Božiu moc aj odpúšťať hriechy na zemi.

Ale otázka „Čo je ľahšie povedať: Odpúšťajú sa ti hriechy? Alebo povedať: Vstaň a choď!“ aj tak nie je zodpovedaná. Človek nemá vlastnú moc ani na jedno, ani na druhé.

Keby ste boli na mojom mieste kňaza, dostali by ste odpoveď na to, po čom človek viacej túži. Stačilo by vám len raz ísť so mnou do nemocnice a vidieť niekoho, kto je na konci svojho života… Už mu tak nezáleží na uzdravení tela, viac túži po odpustení svojich hriechov. Toto je dôležitejšie než uzdravenie tela – choroby. Žiaľ, veľa ľudí si to uvedomuje práve až na smrteľnej posteli.

Keď sledujem ľudí v lekárni, tak vidím, že každý tam prichádza preto, lebo potrebuje lieky. Ak ich nezoženie v jednej lekárni, tak ide ďalej a ďalej, až pokiaľ ich nenájde, pretože sa túži vyliečiť. Robí všetko preto, aby svoje lieky našiel, pretože sú potrebné pre jeho život. Ak si toto teraz premietneme do duchovnej úrovne, znamenalo by to, že rovnako intenzívne máme zháňať aj tie duchovné lieky.

O sviatosť zmierenia sa väčšinou zaujímame len pred sviatkami a akosi zabúdame, že každý deň by sme sa mali snažiť o obrátenie. Máme tie najlepšie lieky – sviatosti – na dosah ruky, no človek ich často odmieta. Ak sme chorí fyzicky, chceme tie najlepšie lieky, len aby sme čo najskôr vyzdraveli a uľavili od bolesti. Každý sa túži rýchlo vyliečiť. Tak máme aj sviatosti – duchovné lieky, ale tie s takou horlivosťou neprijímame. Dôvody si nájdeme rôzne … ale človek, ktorý zomiera na lôžku vie, že jeho dosiahnuté úspechy, kariéra, či všetky tie ostatné „dôvody“ mu k odpusteniu hriechov nepomôžu. Túži po odpustení, lebo si uvedomuje, že práve odpustenie prináša uzdravenie.

Hriech nepatrí k človeku. Boli sme stvorení aby sme prebývali v spoločenstve s Bohom.

Keď žijeme hriechu, sme mŕtvi Bohu. Sväté Písmo hovorí, že hriech – zvlášť ťažký – je stav duchovnej smrti človeka. Preto sa mu hovorí aj smrteľný hriech. My to niekedy tak silno nevnímame, pretože človek prestal hriech vnímať. Poviem to trochu obrazne. Po uliciach chodí množstvo „mŕtvol“ a niekedy aj v kostoloch sedí mnoho „mŕtvol“ – duchovných mŕtvol.

Raz sa vyšetrovateľ pýtal vraha, čo urobil po vražde dievčaťa, ktoré zabil a znásilnil. Odpovedal: keď som prišiel domov, osprchoval som sa a išiel som spať. Policajt sa pýtal ďalej  – a netrápilo vás svedomie? Odpovedal – nie… Úplne mŕtve svedomie…

To bol len príklad. Ale aj koľko kresťanov možno žije v ťažkom hriechu – v duchovnej smrti – a nesnaží si dať duchovný život do poriadku? Nečakajme na poslednú hodinu. Možno, že to nestihneme…

Bratia a sestry, „Čo je ľahšie povedať: Odpúšťajú sa ti hriechy? Alebo povedať: Vstaň a choď!“ (Mt 9, 5)