Bratia a sestry,

povoláva nás Boh k zasvätenému životu, alebo k životu v manželstve, či v slobodnom stave? Toto je otázka, nad odpoveďou ktorej každý z nás už uvažoval, alebo ju má ešte stále otvorenú. Otázka povolania skôr či neskôr napadne každému človeku, ktorý sa usiluje žiť autenticky svoju vieru. A je to tak dobre. Každý z nás by si mal prejsť etapou premýšľania a rozlišovania toho, kam chce vo svojom živote smerovať a čo od neho žiada Boh. Odpovedať si na túto otázku je niekedy nesmierne ťažké a zložité.

V prvom rade je dôležité povedať, že povolanie je dar. „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ spomína evanjelista Ján, (Jn 15, 16).V dnešnom evanjeliu, ktoré sme práve počuli, si Ježiš vyberá prvých štyroch apoštolov. Prečo práve týchto? Na túto otázku je ťažké nájsť jednoznačnú odpoveď. Poďme sa však dnes zamyslieť nad otázkou povolania ako takého.

Čo od nás Boh požaduje, keď nás povoláva? Povolanie v prvom rade nie je o tom, že ja Bohu niečo dávam, ale že Boh ponúka niečo cenné mne. Táto zmena optiky je veľmi kľúčová. Povolanie sa často prezentuje ako cesta obety a zriekania. Ja dávam Bohu sám seba, ja sa zriekam rôznych pôžitkov, radostí a možností, rodiny, detí, manželstva pri zasvätenom živote, alebo určitého pohodlia, samoty, kariéry, bohatstva, ďalších možných vzťahov pri rozhodnutí sa do manželského života…Táto mentalita ma však privedie k zatrpknutosti a akémusi pocitu, že Boh by mal byť vďačný za to, čo všetko pre Neho robím a ako sa pre Neho obetujem. Mnoho ľudí sa práve z tohto dôvodu bojí odpovedať na povolanie, pretože majú pocit, že prídu o všetko, čo im je drahé.

Ak nás Boh volá, aby sme sa Mu celkom odovzdali, je to niečo mimoriadne. Je to veľké privilégium! Predstavme si, keď muž žiada ženu o ruku. Dáva tým najavo, že si spomedzi všetkých žien vyvolil práve ju, aby s ňou prežíval to najintímnejšie spoločenstvo. Vyvolil si ju, aby spolu žili každý deň, v dobrom aj zlom, aby bola tou, ktorá je mu najbližšie a ktorá ho pozná najlepšie. Aby medzi nimi platilo „Všetko, čo je moje, je tvoje a čo je tvoje, je moje“ (Jn 17, 10).

Od momentu svadby je medzi nimi spečatená zmluva, ktorú nič nemôže rozbiť. Obaja sú si verní a budú stáť pri sebe uprostred všetkých búrok a prekážok. A toto Boh robí s človekom, ktorého povoláva. Žiada ho o ruku a sľubuje mu svoje blízke a mimoriadne spoločenstvo po celý život a aj vo večnosti.

Všetci ľudia máme skúsenosť s ľudskou láskou. Ak ženu požiada muž o ruku, nemôže sa stať, aby na to zabudla. Človek, ktorý sa zaľúbil, nezabudne, ako a kedy sa to stalo. Nezabudne na prvé stretnutie, rande či prvý bozk. Rovnako aj človek, ktorého Boh povoláva do vzťahu, nikdy nezabudne na tento dotyk. A ak vychádzame z tejto vlastnej skúseností lásky, uchovávame si ju hlboko v srdci. A je to tak správne, pretože človek potrebuje niečo, k čomu sa môže vo chvíli ťažkosti a pochybností vrátiť. V každom povolaní, či ide o rehoľné zasvätenie, alebo sviatostné manželstvo, podstatné je byť otvorený. Žiť s Ním skutočný vzťah, denno-denne, v pravde, v ťažkostiach a radostiach.

Je veľmi dôležité si uvedomiť, že v skutočnosti neexistuje rozdiel medzi jednotlivými povolaniami. Povolanie je iba jedno a to povolanie k láske. Z tejto zásady vyplýva základná rovnocennosť všetkých povolaní. Je úplným nezmyslom hovoriť o tom, že niektoré povolanie je dôležitejšie ako druhé. Takisto je nezmyslom hovoriť o zrade povolania, nakoľko my nemáme právo súdiť rozhodnutia druhých ľudí, pretože nevidíme do ich srdca. Boh povolanie nikomu nenatláča – ponúka ho človeku a človek ho buď slobodne príjme, alebo slobodne odmietne. Ak človek povolanie od Boha slobodne odmietne, Boh má vždy dostatok možností, aby mu aj napriek všetkému dožičil šťastie v inom povolaní.

Človek je v prvom rade zodpovedný voči Bohu a jemu má dať konkrétnu odpoveď lásky svojím autentickým životom. Nestarajme sa priveľmi do ciest, aké má Boh s konkrétnymi osobami – každý má svoju vlastnú, špecifickú cestu. A každý z nás, poznajúc volanie Boha, dáva hlboko vo svojom svedomí odpoveď Bohu v konkrétnom povolaní – či už v zasvätenom živote, manželstve alebo v slobodnom stave, kde naplno rozvíja dary, ktoré dostal od Boha pre službu druhým.