Obrázok pre homílie

Mt 4, 12-17

Bratia a sestry,

Anglický spisovateľ Cronin pracoval ako lekár v istom kraji, kde nebola nemocnica. Pri práci mu pomáhala 50-ročná zdravotná sestra. V jednom článku o nej píše tieto slová: Bola to duša, čo vyžarovala svetlo a úsmev. Bola obetavá až do krajnosti. Vo dne v noci bdela pri chorých za malý plat. Raz som jej povedal: „To je na smiech, pracovať za tak málo.“ Ale ona mi so žiarivým úsmevom odpovedala: „ Na živobytie mi to stačí.” Oponoval som jej a povedal: „ Mali by vám aspoň trocha pridať, lebo iba Boh vie, koľko si  za svoju prácu zaslúžite.” Ona mi na to odvetila: „ Pán doktor, ak Boh vie, koľko si zaslúžim, tak iné mi netreba.” Po týchto slovách som ostal ako omráčený. Neskôr som si priznal: Vtedy ma prenikol lúč svetla, v ktorom som videl úžasný život ošetrovateľky a úbohú prázdnotu môjho života.

Bratia a sestry, v evanjeliu sme počuli slová: „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti“ (Mt 4, 16). Evanjelista Matúš nám v dnešnom texte dáva do pozornosti svetlo. Ako vieme, v svätom písme nájdeme veľa textov, ktoré hovoria o Bohu ako o svetle a o hriechu ako o tme. Už od prvej kapitoly Biblie, kde čítame, ako Boh najprv stvoril svetlo (por.: Gn 1, 3), až po jej poslednú kapitolu, kde sa sám Ježiš stáva zdrojom svetla pre nový Jeruzalem (por.: Zjv 21, 23-26).  Svetlo zohralo veľkú úlohu aj pri Vianočných sviatkoch, ktoré sme prežívali. A taktiež pri Zjavení Pána –  aj mudrcov do Betlehema priviedlo svetlo hviezdy (por.: Mt 2, 2; Mt 2, 9.).

Dnešné Evanjeliové posolstvo, ktoré sme počuli, nám dnes radí, aby sme prijali svetlo do našich životoch, a zároveň boli svetlom pre druhých tak, ako ním bola aj sestrička v úvodnom príbehu. Evanjelista Matúš nám chce povedať, že pravé Svetlo chce zažiariť aj nám v našom živote. A tým svetlom, ktoré k nám chce prísť je Ježiš Kristus.

Ak sa pozrieme na dnešnú modernú spoločnosť vidíme, že tma v podobe závisti, nenávisti, neprajnosti, ohovárania, negatívnych myšlienok a nekalých praktík funguje všade. A jedine ľudia, ktorí príjmu Ježiša – „Svetlo“ do života, môžu túto tmu presvetliť. Čím viac Svetla, čiže dobrých skutkov, dobroprajných myšlienok, spravodlivosti, lásky… budeme schopní dávať, tým viac bude naša spoločnosť lepšia.

V živote máme tendenciu kritizovať a hovoriť, aké je všetko veľmi zlé. Áno, je to pravda, ale to zlo vytvárame my sami svojimi rozhodnutiami. Pri vnímaní udalostí, ktoré sa v súčasnosti dejú, sa aj nás často zmocňuje túžba nejakým spôsobom prispieť k záchrane sveta. Občas nám prebleskne hlavou predstava samých seba v roli Supermana. Často však takúto myšlienku v sebe potlačíme v domnienke, že by sme to nezvládli. Ale naozaj nemáme na to dosť síl? Naozaj nemáme na to dosť možností? Pravda je taká, že okolo nás  chodí mnoho ľudí, ktorým  môžeme pomôcť. Stačí len chcieť a mať otvorené oči. V každom z nás sú  predsa nejaké schopnosti, vedomosti, zručnosti. Každý z nás môže tomu druhému niečo dať. Každý môže byť občas „Supermanom“ v tom svojom malom svete.

Niekedy stačí úsmev, dobrá rada, pomoc, útecha a trochu záujmu. Dôležité je však otvoriť srdce. Najväčším problémom našich čias nie sú vojny a zbrane, ale srdce človeka, ktoré je zatrpknuté. Tak ako hovorila Matka Tereza z Kalkaty: Hlad sa netýka iba chleba. Existuje aj hlad po láske. Nahota sa netýka iba šiat, ale je aj nedostatkom úcty jedného k druhému.

Každý človek aspoň v kútiku duše túži niečomu dobrému a múdremu zasvätiť svoj život. Je to každého osobná voľba, a preto je dobré občas pouvažovať nad tým, čo by to mohlo byť u každého z nás. Nemusia to byť veľké veci, stačia možno maličkosti. Je dobré mať v živote niečo, na čo sa zamerať a čo má pre nás zmysel. A v podstate o tom nemusíme ani nikomu hovoriť, môžeme si to uchovať len sami pre seba, nemusíme ani detailne nad tým premýšľať, stačí, keď si len stanovíme svoje vlastné poslanie. Niekedy stačí  úprimný záujem o ľudí. Láska v srdci je najväčší zdroj, ktorý dokáže zažať svetlo v druhom človeku. Ak otvoríme svoje srdcia láske, potom budeme svetlo zažínať všade, kam prídeme. A Svetlo – Kristus v srdci, v našej duši je najlepšia ochrana pred akoukoľvek tmou.

Čím viac Svetla sme schopní prijať, tým viac ho dáme v podobe lásky, radosti, súcitu… Veľakrát bolo už povedané a napísané: Čo vyžarujeme, to priťahujeme. My všetci sme tvorcami novej reality, v prostredí kde žijeme. Preto nezabúdajte, prišli sme zo Svetla a do Svetla sa vraciame. Svetlo je našou pravou podstatou.

Bratia a sestry, lekára v úvodnom rozprávaní zasiahli slová jednoduchej ošetrovateľky. Ona sa stala nositeľkou svetla pre jeho život. Kristovo Svetlo sa ukrýva aj v našich srdciach. Zažnime ho druhým na ceste. Čím viac nás bude svietiť, tým menej tmy bude v našej spoločnosti.

Zdieľať na Facebooku