Jedna z poučiek, ktorú som sa v rámci 6 hlavných právd viery naučil na hodinách náboženstva, bola tá, že Pán Boh dobrých odmeňuje a zlých trestá. Vo svete okolo nás sa však neraz zdá, že práve tí zlí sa majú najlepšie a tí dobrí sú akoby potrestaní. Možno aj v osobnom živote ste prežili v nejakom vzťahu to, že človek, ktorému ste pomohli, voči ktorému ste boli dobrí a zachovali sa veľmi pekne, to nakoniec zneužil a podrazil Vám nohy.

Podobenstvo, ktoré sme práve počuli je aj o tom, ako sa človek môže nepekne zachovať voči Bohu. Bohu, ktorý je trpezlivý, zlo netrestá hneď, necháva človeku čas. Neviem, či je možné povedať, že aj človek môže podraziť nohy pánu Bohu. Ale je isté, že dary, ktoré sme od neho dostali, bývajú zneužité. Ľudia sa stavajú na miesto, ktoré patrí Bohu a na jeho lásku odpovedajú neláskou.

V takej pozícii boli kňazi a čelní predstavitelia židovskej viery, ktorí zneužívali moc danú Bohom, zabíjali Boží život v ľuďoch, odmietli a zabili napokon aj Božieho milovaného Syna. To podobenstvo bolo v prvom rade adresované im a naplnilo sa napokon vo svetle veľkonočných udalostí.

Ale aj my stojíme pred otázkou, ako nakladáme s Božími darmi a ako dnes zaobchádzame s Božími poslami? Mysliac si, že vlastníme patent na spásu sa môže veľmi ľahko stať, že sa postavíme na miesto pána Boha a svoju úlohu správcov Božích darov vtedy prestávame zvládať.

Tak ako vinohradníci prišli do pripravenej vinice, aj my sme tie najzákladnejšie veci v živote dostali. Nevybrali sme si svojich rodičov. Nezvolili sme si dobu, v ktorej žijeme. Nezostavili sme sami svoj genetický kód. Ale dostali sme poslanie. Na tom, čo nám bolo dané máme stavať. O čo viac sme dostali darov, o to je aj naša zodpovednosť voči tomu, ktorý ich do nás vložil, väčšia.

Keď sa skončilo vinobranie, majiteľ vinice poslal k vinohradníkom svojho sluhu. Dostal za úlohu priniesť od nich dohovorenú čiastku zo zisku. Vinohradníci sa však zrazu začali chovať celkom inak, ako keď pred niekoľkými rokmi s prázdnymi rukami prosili o prácu. „Narástli im rožky.“ Spyšneli. Ich bývalá pokora a ochota zmizla. Vonkoncom sa im nechcelo deliť so ziskom. Mysleli si, že ak majiteľ vypadne z hry, zostane im viacej. A tak zaujali postoj v duchu hesla: Keď nás niekto bude v našej slobode obmedzovať, veď my mu ukážeme!“ Prvého sluhu chytili, zbili a poslali späť naprázdno.

Väčšina majiteľov by takých zamestnancov okamžite vyhodila a nedala im už šancu. Ale tento je iný. Akoby neveril svojim ušiam. Alebo akoby si myslel, že išlo len o momentálnu zlú náladu, a že svoje počínanie nájomníci už dávno oľutovali. Nenariadil voči vinohradníkom žiadne sankcie a namiesto toho poslal k ním svojho ďalšieho sluhu. Ale aj on bol zbitý a poslaný späť naprázdno. Tretí posol bol dokonca zabitý.

Majiteľ vinice bol taký trpezlivý a láskavý, že k nim poslal svojho milovaného Syna. Akoby podcenil neskrotnú túžbu svojich sluhov po moci. Nájomníci sa už dávno prestali pokladať za jeho zamestnancov. Boli natoľko zaslepení víziou stať sa pánmi, že v majiteľovom synovi nespoznali svoju poslednú šancu.  „Chytili ho teda, zabili a vyhodili z vinice.“  Tak ako je nepochopiteľná trpezlivosť majiteľa, nepochopiteľné je aj krátkozraké uvažovanie vinohradníkov.

Pri počúvaní dnešného podobenstva väčšine z nás môže napadnúť myšlienka: Dobre sa stalo tým bezočivým a nevďačným vinohradníkom. Potrestali svojím konaním sami seba. Nič iného si ani nezaslúžili.

V pozícii tých vinohradníkov sme však aj my sami. Skúsme pouvažovať napríklad nad uplynulým týždňom.  Koľkých Božích poslov sme poslali preč s prázdnymi rukami? Mohli to ľudia v núdzi hmotnej či duchovnej. Koľko sme tých Božích poslov svojou mrzutosťou alebo zaneprázdnenosťou znevážili a zneuctili? A koľko sme z toho, čo nám Pán Boh dal, Pánu Bohu vrátili v podobe daru niekomu, skutku lásky, času obetovaného pre niekoho?

Boh je trpezlivý, nepotrebuje a nechce nás trestať. Pokiaľ sme tu na Zemi, nikdy nie je neskoro a vždy máme šancu prijať jeho ponuku, začať konať viac dobra, dávať iným viac lásky a takým spôsobom odpovedať Bohu na dary, ktoré sme od neho dostali.