Bratia a sestry, predpokladám, že by sme iba veľmi ťažko našli človeka, ktorý by mlčky a dlhodobo akceptoval podradné postavenie. V našej demokratickej spoločnosti je samozrejmosťou považovať náboženské vyznanie, príslušnosť k menšinám či osobné presvedčenie človeka za jeho súkromnú vec. Pokiaľ svojim presvedčením neobmedzuje a neohrozuje druhých, môže si každý veriť čomu len chce.
Vy starší, ktorí ste žili v komunistickom režime, viete akou vzácnosťou je osobná sloboda jednotlivca. Ako je to príjemne nevenovať pozornosť čo kde povedať, či naopak nepovedať, môcť vychovávať svoje deti podľa svojho. Jednoducho tešiť sa so slobody a rovnoprávneho postavenia. Tejto výsady sa nám dostáva v našej spoločnosti na základe jednoduchého faktu. Narodili sme sa tu a dnes sme slobodní občania Slovenskej republiky. Naše deti a vnúčatá túto slobodu dostávajú ako samozrejmosť už do vienka. Mnohokrát čítame a počúvame reči o ľudských právach a ľudskej dôstojnosti. Keďže sa dnešná spoločnosť vzdiaľuje od Cirkvi, iba málokto vie, že práve v našom dnešnom prečítanom textu, v rozhovore Ježiša a kanaánskej ženy, je počiatok ľudských práv a ľudskej slobody.
Niekto by mohol položiť otázku. V tomto, príkrom, ba až ponižujúcom správaní sa, Ježiša a jeho učeníkov, ku kanaánskej žene, je nejaký súvis s ľudskou dôstojnosťou a slobodou? Nie je skôr naopak? Nie je to text, ktorý by mal Ježišových nasledovníkov privádzať do rozpakov nad spôsobom Jeho komunikácie, z touto úbohou ženou? Ako to teda vlastne je?
Ježiš žil v dobe kedy bola ľudská spoločnosť rozličná. Každý jednotlivec mal jasne určené miesto vo svojej kaste. Dostať sa do inej, vyššej kasty bolo takmer nemožné. A predsa bola tu jedna výnimka. Tou bol izraelský národ. Tento národ mal vo svojom zákone právne normy, ktoré obmedzovali otroctvo a otvárali dvere do spoločnosti cudzincom, ktorí medzi nimi žili, alebo chceli sa stať členmi „ich“ vyvoleného národa. Táto „demokratickosť“ vo vnútri, bola vyvážená ostrou deliacou čiarou, ktorou sa tento národ vyhraňoval voči všetkým ostatným národom sveta. Zasľúbenia o vyvolenosti Bohom, ktoré dostali ich praotcovia, viedli Židov k presvedčeniu, o sebe samých, že sú lepší a majú minimálne v duchovnom svete neopakovateľné, privilegované postavenie.
Ježiš bol pravý Žid. Od detstva počúval slová o vyvolenosti svojho národa. Počúval ako práve ich Židov, Boh miluje viac ako kohokoľvek iného. Správanie okolitých národov, ich morálka a bezohľadnosť ku otrokom, bola pre každého Žida nezvratným dôkazom o správnosti ich náboženstva. A samozrejmosti hrdosti na vyvolenosť Bohom. Čo v najväčšej miere obmedzovali komunikáciu s nežidovským prostredím a už vôbec neboli ochotní poskytovať niekomu, kto nejavil záujem o ich náboženstvo akúkoľvek pomoc. Preto, rozhovor Ježiša s kanaánskou ženou, nech sa nám dnes javí akokoľvek príkry, bol pre jeho učeníkov šokom. Ako mohol On, Žid, muž sa vôbec dať do rozhovoru z pohankou, ženou. Kde zostala Jeho hrdosť! A, aby to nebolo všetko, napokon jej ešte aj pomohol. Uzdravil jej dcéru a to bez akéhokoľvek sľubu, že sa pripoja k vyvolenému národu. Keď sa z tohto kontextu pozrieme na tento príbeh, môžeme ak chceme pomaly začať chápať, ku akej obrovskej zmene tu prišlo.
Dnes považujeme za základné ľudské práva, slobodu prejavu, zhromažďovania, vyznania a právo vlastniť majetok. Akokoľvek sú to aj pre nás vzácne hodnoty, kresťan vie, že tou najvzácnejšou a najdôležitejšou hodnotou, ktorú môže človek na zemi získať, je večný život.
V príbehu o kanaánskej žene, Ježiš oznámil svojim súčasníkom, ale aj nám, že od tejto chvíle, má právo na večný život, každý človek na zemi. Bez ohľadu na svoj stav, pohlavie, vek, či rasu. Už niet rozdielu, už niet vyvoleného národa. Je tu cirkev, ktorá otvára dvere pre každého záujemcu.
Aj my, ktorí sme sa tu dnes zišli chce nám Cirkev povedať, že sme súčasťou Cirkvi. Nie sme síce dokonalí a svätí, pretože takí nie je nikto z nás. Jediný rozdiel medzi nami a ľuďmi stojacími mimo cirkev je v našej viere. Veríme v spoločenstvo svätých, veríme v odpustenie hriechov a veríme vo večný život. On, náš Boh, nám odpustil a zmiloval sa nad nami.
To čo v našom príbehu o kanaánskej žene je najpôsobivejšie je jej láska k dcére. Keby ju nemilovala nikdy by nešla k Ježišovi a nevrhla sa mu k nohám. Keby bola hrdou Kanaánkou, nikdy by nesúhlasila s názorom, že Židia sú páni a oni iba šteňatá. Preto ju napokon Ježiš vypočul a pomohol jej dcére. Ježiš ju vôbec nepovažoval za psa. Ježiš bol jednoducho premožený jej láskou, vierou a oddanosťou k svojmu dieťaťu. Prestal na ňu hľadieť ako na cudzinku. Začal ju milovať ako svoju sestru, ktorá kráča tým istým smerom ako On. Odvtedy spolu kráčali do nebeského kráľovstva.
Bratia a sestry, aj my máme toto vzácne privilégium, alebo ak chcete počuť nádherne ľudské právo, kráčať k nebeskému kráľovstvu, kráčať ku večnému životu. Ježiš svojou obeťou na kríži nám k tomu otvoril cestu. Amen