Sú zaujímavé a súčasne vzrušujúce spomienky Matky Terezy z Kalkaty, v ktorých hovorí o tom, ako začínala svoju misiu pomoci pre ľudí zomierajúcich od hladu a rôznych chorôb na uliciach Kalkaty. Keď sa po prvý raz stretla s tou strašnou biedou a núdzou, povedala si: „Treba čosi robiť, aby sa táto situácia zmenila“. Zobrala teda všetky svoje peniaze, ktoré mala a prenajala za tieto peniaze starý dom so škaredou podlahou. V nasledujúci deň chodila po uliciach a zberala úbohé deti a navrhovala im, že ich bude učiť v tejto budove. Tak začala jestvovať prvá škola, ktorú založila. Neboli v nej lavice ani stoličky na sedenie. Ako tabuľa, slúžila špinavá zem. Takýmto spôsobom začala bojovať s biedou a úbohosťou, ktorá ju obklopovala. To, čo robila, nebolo veľké, ale v tej situácii nemohla urobiť nič viac. To bol začiatok jej činnosti.

A ako vyzerá táto činnosť, ktorú ona rozvinula, dnes? Jej spolusestry sa starajú o 80 úplne vybavených škôl, 70 kliník pre malomocných, 30 domov pre osirelé deti, 40 tisíc ľudí po celom svete jej pomáha v tomto diele milosrdenstva.

Dejiny života Matky Terezy z Kalkaty dobre podávajú ducha dnešného Evanjelia. Tu sa Peter s inými apoštolmi namáha v pote tváre cez celú noc pri lovení rýb. Bohužiaľ, celá práca a úsilie sú márne. Celú noc spúšťali siete a nič neulovili. Až keď sa zjavil Ježiš a prikázal Petrovi, aby spustili siete ešte raz, všetko sa zázračne zmenilo. Ulovili také veľké množstvo rýb, že sa im začínali trhať siete.

Týmto zázračným rybolovom chcel Kristus poučiť svojich apoštolov, a taktiež nás, že nestačí iba pracovať a veľmi sa namáhať. Treba tiež rátať s Božou pomocou a prosiť o ňu, lebo ona je vždy najdôležitejšia. Bez Božej pomoci aj najväčšie ľudské pokusy a úsilia sú márne. Totiž, ako hovorí Žalmista Pánov: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú… Zbytočné vám je vstávať pred úsvitom a vysedávať do noci…“ (Ž 127, 2-3).

Smelo možno povedať, že skvelé efekty práce Matky Terezy medzi chudobnými vychádzajú z toho, že ona nikdy nezabúda na to, čo je najdôležitejšie v jej práci, menovite na Božiu starostlivosť a pomoc. Sama vyznala, že jej život i život sestier zo zhromaždenia, ktoré založila, je naplnený nielen prácou pre chudobných, ale taktiež modlitbou. Každý nový deň sestry začínajú hodinovou adoráciou pred Kristom vystaveným v Najsvätejšej Sviatosti. On im dáva silu a moc k plneniu ich požehnanej misie.

To, čo hovorí dnešné Evanjelium, vzťahuje sa nielen na našu prácu, ale taktiež na celý náš život, ktorý je bojom, zápasom s rôznymi starosťami a problémami. Zapamätajme si, že bez Božej pomoci neurobíme nič, hoci by sme sa neviem ako usilovali a starali, tak ako apoštoli sa celú noc namáhali a pracovali a nič neulovili. Samozrejme, že sa treba usilovať a vykonať všetko, aby sme vyriešili naše starosti a problémy. Avšak pritom všetkom nesmieme zabúdať na Boha a Jeho pomoc.

Bratia a sestry! Dnešné Evanjelium odhaľuje pred nami ešte jednu veľmi dôležitú pravdu. Menovite nás učí vytrvalosti. Vyznávač Krista nikdy sa nesmie vzdávať, či poddávať sa pochybnostiam. Nesmie to urobiť dokonca ani vtedy, keď úloha, ktorú mu zveril Boh, zdá sa nad jeho sily a jeho úsilie a práca neprináša očakávané efekty. Aj v takom prípade môže byť pre nás príkladom Matka Tereza.

Keď sa jej jeden z novinárov raz spýtal: „Necítite sa unavená z toho všetkého? Toľko ste vynaložili práce a úsilia, aby ste zmiernili utrpenie biednych ľudí, a stále je vo svete toľko chudoby a biedy?“ Matka Tereza vtedy odpovedala: „Boh od nás nevyžaduje úspechy, iba vytrvalosť a vernosť v neustálom konaní toho všetkého, čo môžeme, aby sme zmiernili utrpenie iných“.

To, čo povedala Matka Tereza, vzťahuje sa na každého z nás. Boh od nás nevyžaduje úspechy, iba vernosť a vytrvalosť na ceste nášho životného povolania.

„Spustite siete na lov“. Tieto slová povedal Ježiš nielen Petrovi, ale hovorí ich dnes aj nám. Kristus všetkých vyzýva k „loveniu ľudí“ a ohlasovaniu Jeho Evanjelia. Hovorí každému z nás: „Potrebujem tvoje schopnosti, tvoje štedré srdce, potrebujem teba. Potrebujem tvoje nohy, tvoje ruky, tvoj jazyk. Pretože dnes mám iba tvoje nohy, pomocou ktorých môžem prísť a pomáhať tým najnúdznejším.  Mám iba tvoje ruky, aby som pomocou nich utíšil bolesť chorých a trpiacich. Mám iba tvoj jazyk, aby som povedal ľuďom, prečo som prišiel na svet, prečo som trpel a zomrel za nich na kríži.

Zakončime našu úvahu piesňou:

„Ty potrebuješ moje dlane,

I môjho srdca mladistvý zápal,

I kvapky potu a samotu,

Pane, Ty si sa na mňa pozrel,

Tvoje ústa vyriekli moje meno.

Svoju loďku zastavil som na brehu,

Spolu s Tebou, nový chcem začať lov.“