Bratia a sestry,
tí z Vás, ktorí ste rodičia, určite viete, čo znamená starať sa o dieťa. Koľko prebdených nocí, koľko starostí to prináša… a koľko strachu…. Aby sa dieťaťu – a je úplne jedno aké staré je – nič zlé nestalo, aby sa vyhlo nehodám, aby ho nepostihla dáka zákerná choroba… Áno, každý normálny rodič chce pre svoje deti to najlepšie.
Dnešné evanjelium nám hovorí o strachu otca o svoju dcérku. Dievčatko bolo choré a nakoniec zomrelo. A Ježiš mu práve v tej chvíli hovorí, neboj sa, len ver! Jairova viera musela prejsť ťažkou skúškou.
Koľkokrát už niečo podobné musela prežiť naša viera, keď sme sa možno aj my prichytili pri myšlienke: Teraz je už zbytočné modliť sa. Márne sme k Nemu volali. Je koniec. „Len Ver“… to sa jednoducho povie, ale je také jednoduché sa s tým stotožniť? Nie, nie je. Tak často prežívame skutočnosti, ktoré vôbec nie je ľahké prijať. Či už je to choroba, alebo smrť dieťaťa, manželky, otca, matky atď. Prežívame strach a bolesť. Je ťažké prijať realitu hlavne vtedy, keď sa nám zdá, že Boh akoby nás nepočul, nevyslyšal, alebo nevidel naše trápenie, ktoré máme v živote. Pýtame sa prečo? Prečo, Bože, musela zomrieť na chorobu moja dcéra, syn? Mal (a) život pred sebou… Ako odpovedať matke, otcovi, žene, mužovi keď stratili dieťa, manžela, manželku…
Počas mojej kňazskej služby som mnohokrát viedol pohrebné obrady a odprevádzal i veľa mladých ľudí. Práve vtedy sa často vyskytovali bolestné otázky pozostalých: Prečo?! Prečo Boh dopustil takýto drastický zásah do nášho života? Sám som sa pýtal, prečo Boh aj teraz neurobí zázrak ako vtedy, keď vzkriesil Jairovu dcéru… Po jednom takomto pohrebe, som si uvedomil, že Ježiš neušetril takejto bolesti ani svoju vlastnú matku. Aj ona stála s bolesťou pod krížom, na ktorom On zomieral. Aj ona ho musela držať mŕtveho v náručí a vidieť ako sa nad Jeho hrobom privalil ťažký kameň.
Pri jednom stretnutí s matkou, ktorej pri autonehode zomrela dcéra aj syn, som sa jej opýtal: „Hádali ste sa s Bohom?“ Odpovedala: „Samozrejme, že som sa hádala a kričala na Boha. Prečo mi dal taký vzácny dar a potom si ho vzal späť? Veľmi som sa na Neho hnevala. A všetko som mu to vykričala… Radím to všetkým rodičom, čo prežili podobnú stratu, ale aj všetkým ostatným. Naučila ma to naša dcéra. Raz mi povedala: …mami, je pekné, že spievaš Bohu žalmy a prednášaš mu chvály, ale ak On vidí v tvojom srdci niečo iné, tak potom je to faloš… Zahoďme teda masku a povedzme mu priamo o všetkom. Čaká na to, chce to počuť. Miluje, keď mu jeho dieťa dôveruje. Až potom môže postupne prichádzať odpustenie a uzdravenie“.
„Neboj sa len ver!“ (Lk 8,50) hovorí Ježiš nielen Jairovi ale aj každému, kto prežíva podobnú situáciu. I my buďme v takej chvíli k blížnym citliví, nezraňujme ich rôznymi citátmi zo Svätého písma a chytrými radami. Nezabúdajme, že zo všetkého najviac potrebujú naše objatie, našu prítomnosť a to, že im rozumieme srdcom. Sväté písmo nám dáva najlepšiu radu: Plačte s plačúcimi a radujte sa s radujúcimi… Viac ako hľadať odpoveď na otázku „prečo“ sa potrebujeme zamerať na otázku: ako z toho?
Jairus z dnešného evanjelia nám všetkým môže byť vzorom. Pozrime sa, aké kroky spravil. Prvý krok bol ten, že vyhľadal Ježiša. V kritických chvíľach nám nepomôže sebaľútosť, ani ľútosť od iných ľudí. Potrebujeme niečo viac. Potrebujeme nájsť Ježiša. Jairovým druhým krokom bolo, že veril. V slovách „neboj sa len ver“ si treba uvedomiť, že to nebolo nejaké lacné povzbudenie. Pre mnohých nás, kresťanov, žijúcich v Európe, je viera len čosi ako rozumový súhlas s náboženskými dogmami, prípadne vykonávanie náboženských obradov, alebo bezduché odriekanie naučených fráz. Viera je však niečo iné. Je to dar. Je to presvedčenie, spočívajúce vo vnútornej istote, je to sila, ktorá má potenciál meniť okolnosti.
Bratia a sestry, „Neboj sa len ver!“ – lebo som s tebou, aj keď ma v tej bolesti, ktorú prežívaš, nevidíš… to nám chce povedať Kristus.