Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa dialo, veľmi sa preľakli a povedali: „Toto bol naozaj Boží Syn!“ Mt 27, 54
Bratia a sestry!
Dnes, keď slávime Veľký piatok, sa kríž stáva stredobodom pozornosti. Dívame sa naň, či sa nám to páči alebo nie. A každý náš pohľad na kríž by nás mal privádzať k tomu, aby sme si spomínali na udalosti plné krutosti, bolesti, potupy a poníženia Boha. Každý pohľad na kríž nás chce viesť k ustavičnému uvedomeniu si, že niekto za mňa zomrel. Zároveň pohľad na kríž ostáva jasným dôkazom skutočnej lásky.
Keď sa dnes pozeráme na kríž, nemôžeme nevidieť Ježiša, ktorý je vydaný mocným vtedajšieho sveta, aby ho pripravili o život. Vidíme vojakov, ktorí ho pribíjajú na kríž; ľudí, posmievajúcich sa Ježišovi na kríži. Dívame sa na Piláta, ktorý si alibisticky umýva ruky, aby tak vyjadril, že s Ježišovou smrťou nemá nič spoločné. Vidíme scénu, keď je pred ľud postavený Ježiš a Barabáš – ktorého si ľud vybral, aby bol prepustený. Takisto vidíme predstaviteľov židovského národa, ktorí sa chcú Ježiša zbaviť. Keď pred Pilátom nezavážili ich náboženské dôvody, rýchlo prechádzajú na politické a podsúvajú hrozbu vzbury a povstania. Pretože Ježiš sa vyhlásil za kráľa a idú za ním ľudia, všetko to treba odstrániť. Nuž a keď na Pilátovi nestačia tieto dôvody na Ježišovo odsúdenie, Židia mu pripomenú, že nie je priateľom cisára. A tak, i keď nie je presvedčený o Ježišovej vine, predsa im Ježiša vydá, aby ho ukrižovali.
Židovskí predstavitelia sa vzdávajú Boha a sú ochotní za svojho Pána akceptovať človeka – rímskeho pohanského cisára. To všetko len preto, aby zachránili ani nie tak svoj národ, chrám a bohoslužbu, ale predovšetkým samých seba, svoje postavenie v národe, svoj biznis, svoje pohodlie, výhody a vplyv. Židovská náboženská elita dosiahla svoj cieľ: zbaviť sa Ježiša. Toho Ježiša, ktorý im hovoril nepríjemnú pravdu. Pravdu, ktorú človek tak vtedy, ako aj dnes, nechce počuť. Pravdu o tom, že nielenže sami do kráľovstva Božieho nevchádzajú, ale bránia ešte aj tým, ktorí by vojsť chceli. Pravdu o tom, že jedno kážu a druhé žijú. Ale, ako vieme, Boh má svoje plány. Rímsky stotník, pohan zodpovedný za Ježišovu popravu, na konci predsa len vidí a vyznáva to, čo zbožní predstavitelia nevidia. Možno nechcú vidieť. Možno vyznať nechcú: „Toto bol naozaj Boží Syn!“
Tento pohan, tento Riman, sa tak pre nás stáva určitým vzorom. Predstavuje určitú nádej. Nádej, že aj človek, ktorý priamo nariadil svojím vojakom, aby Ježiša pribili na kríž, sa môže zmeniť. To znamená: každý má šancu pred Bohom a môže kedykoľvek zmeniť svoj život k dobru.
To všetko chce byť dnes dôkazom obrovskej Božej milosti, ktorá dokáže odpustiť aj vrahovi Božieho Syna. Je to dôkaz toho, že každý má pred Bohom šancu i nádej. Boh nikoho vopred nevylučuje zo svojej milosti, lásky a odpustenia. Aj my môžeme dnes túto lásku prijať. Príďme a príjmime do svojho života šancu, ktorú nám Boh ponúka.