Bratia a sestry,

ak ste sa už niekedy topili, viete, že to nie je nič príjemné. Topiaci človek sa snaží zachytiť čohokoľvek, len aby sa zachránil. Celú situáciu môže ešte zhoršiť silný vietor, alebo blížiaca sa búrka.

Dnes sme v evanjeliu počuli o topiacom sa Petrovi, ktorý sa zľakol silne fúkajúceho vetra: „Ale keď videl silný vietor, naľakal sa.“ (Mt 14,30) Možno sa čudujeme, že nezvládol situáciu, zľakol sa vetra a zapochyboval. Niet sa však čomu čudovať, my by sme možno obstáli ešte horšie. Žiaľ, musíme si priznať, že aj náš život a kresťanská viera sa mnohokrát podobajú topiacemu sa Petrovi, keď zafúka vietor.

Tak, ako sa na mori strieda obdobie príjemného vánku, jasného slnečného svitu s obdobím temna, búrky a ohrozenia, podobne je to aj so životom človeka – kresťana. Plavba na mori je obrazom nášho života. Niekedy sú tu slnečné dni, okamihy naplnené šťastím, spokojnosťou. Úspech v práci je dopĺňaný pohodou v rodine. Prijatie a uznanie u kolegov a známych nás hreje pri srdci. V takých chvíľach si prajeme, aby trvali navždy, alebo čo najdlhšie.

Sú tu však aj zamračené dni a chvíle, ktoré ohrozujú našu pohodu a pokoj. V nich prežívame problémy, bolesť, neúspech, ktorý predchádza pád. Nepochopenie a neprijatie doma, v škole, na pracovisku. Keď príde choroba. Akoby týchto zamračených dní bolo v súčasnosti omnoho viac.

A vrcholom všetkého je, ak začne fúkať silný vietor a človek sa topí. Toto je moment, kedy naše vnútro je zmietané tragickými udalosťami. Keď sa s blízkym musíme navždy rozlúčiť, alebo ťažko ochorieme, zradí nás blízky človek, či náhle stratíme prácu a iné. Týchto chvíľ si želáme čo najmenej. No zároveň vieme, že sa im nedokážeme vyhnúť.

Obraz silného vetra a plavby na mori je o tom, ako prežiť v dnešnom svete. Do života každého z nás môže prísť nečakane takýto vietor. Denne počúvame v správach reportáže o ľuďoch, ktorí ráno sadli za volant, počas cesty sa ocitli na nesprávnom mieste a domov sa už nevrátili. Nikto z nich nepočítal s tým, že práve tento deň bude ich posledným dňom. Stačí jediný okamih a všetko sa zmení. Vietor sa ani veriacim nevyhýba. Zaútočí rovnako na tých, ktorí sú s Ježišom, ako aj na tých, ktorí Ježiša nepoznajú.

Tak, ako apoštol Peter, aj my sa vydávame za Ježišom po mori. Musíme si priznať, že mnohokrát sa topíme. Koľkokrát počujeme jeho hlas, ktorí nám hovorí: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ (Mt 14,27) Sme si v mnohom podobní s učeníkmi. Nič sa za tie roky nášho života, keď sme už toľkokrát počuli o tejto udalosti, nezmenilo. Čo je však podstatné na tomto príbehu je, že Ježiš je tu stále pre nás. Kedykoľvek sa môžeme na neho obrátiť.

Pokoj nastal v loďke až vtedy, keď tam Ježiš vstúpil. Podobne je to aj v našom živote. Pokoj príde vtedy, keď Ježiš vstúpi do nášho života, vzťahov, problémov a ťažkosti. Viem, že sa o tom ľahšie hovorí, ale ťažšie je tomu uveriť. A tak tu vyvstáva pre nás otázka: Ako verím? Samozrejme, že Kristus tu nepríde osobne, v tele a ani ti fyzicky nepodá ruku a nevytiahne z každého problému, ktorý si zapríčinil. Musíme si uvedomiť, že Kristus je prítomný v tebe, ako aj v druhom človeku. Cez iného ti môže podať ruku a vytiahnuť z problémov. Snažme sa byť „predlženou rukou“ Krista.

Bratia a sestry, pri nasledovaní Krista ide o to, aby sme ho čím viac spoznávali a dôverovali mu. Je to cesta, na ktorej mnohokrát padneme a nezvládame to. Veď kto o sebe môže povedať, že všetko vždy stopercentne zvládol a nikdy nezlyhal? Kto o sebe môže povedať, že vo svojej viere nikdy nezapochyboval a nepadol? Predsa však, toto všetko sú nevyhnutné kroky, či schody, po ktorých stúpame v poznávaní Ježiša – jeho moci, lásky, záujmu a starostlivosti o nás. Toto všetko sú kroky potrebné na budovanie dôvery v Ježiša. Je to cesta, po ktorej sa musí uberať každý jeden veriaci človek. Cesta, ktorá si žiada svoj čas a nedá sa urýchliť.