Milí bratia a sestry!

„Čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu.“ Táto veta však nie je žiadnou čarovnou formulou, ktorú máme používať vždy, keď odmietame prijať naše ľudské hranice. Napríklad vtedy, keď sa ako neplavci vrhneme do hlbokej vody a myslíme si, že všetko bude fajn. Nebude! A neznamená to ani, že keď si podáme lotériu, prvá cena automaticky pripadne nám. Nepripadne!

Ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, tento výrok vyslovil Kristus pri stretnutí s istým bohatým človekom. Podľa evanjelistu Matúša išlo o mladého, úspešného, morálneho muža, ktorý zachovával Božie prikázania a usiloval sa o večný život. Priam ideál človeka, akých by sme v cirkvi potrebovali! Musíme si priznať, že tento bohatý človek je nám príkladom, pretože dodržiava prikázania od svojej mladosti. Mohli by sme to povedať aj o sebe, že sme „od svojej mladosti zachovávali všetky Božie prikázania?“ Možno skôr hovoríme so sv. Pavlom, že: „zákon je duchovný, ale ja som telesný,“ alebo „Viem, že vo mne neprebýva nič dobré.“ (Rim 7, 14-18).

Cieľom tohto bohatého človeka bol večný život. Aj napriek tomu, že mal všetko, bol vnútorne presvedčený o tom, že mu ešte čosi chýba. A Ježiš presne vedel, kde je jeho problém. Pre tohto človeka mal poklad v nebi nižšiu cenu, ako jeho majetok na zemi.

Pretože jeho srdce priliplo k bohatstvu, Ježiš mu vravel: „Predaj všetko, čo máš a potom príď a nasleduj ma.“ (Lk 18, 22) Všetci dobre vieme, že nasledovať Ježiša nemusí automaticky znamenať zriecť sa všetkého, čo máme. Podstatnejšie je to, kde je náš poklad (por.: Mt 6, 21). Ak bude Boh na prvom mieste, potom bude aj všetko ostatné na svojom mieste. Na čo sa spoliehaš, alebo na čo zavesíš svoje srdce, to je tvoj Boh.

Problémom nie je to, či sme majetní viac, menej alebo vôbec. Skôr je otázkou, ktorú sa nás všetkých Ježiš pýta, na čo sa spoliehame? Koľkí ľudia sa ohľadom večnosti spoliehajú iba na seba. Na vlastnú slušnosť, morálnosť, cirkevnú príslušnosť a obetavosť. A možno podobne ako mládenec aj na to, že od svojej mladosti žili podľa Božích princípov.

Rozhodne zachovávanie Božích pravidiel, byť slušným, morálnym, obetavým a patriť do cirkvi – sú cenné hodnoty. Všetci by sme sa mali o ne usilovať. Ale je dôležité si uvedomiť, že ani tie nám nezaručujú našu spásu. Pretože ten, kto nám otvára nebo, je Ježiš Kristus.

Zakladať si iba na našej slušnosti, morálnosti, cirkevnej príslušnosti, horlivosti, spravodlivosti či sebestačnosti, je obrovský sebaklam. Do večného života nevedie žiadna z ciest, ktoré obchádzajú Božiu lásku.

A nebo sa nedá ani kúpiť. Môžeme ho však vďačne prijať ako dar od Ježiša. Podľa ľudí je to nemožné, ale „čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu.“ Nebo neotvára naša zbožnosť a ani naše zásluhy, ale Kristus.

Mnoho ľudí je ochotných pre Krista veľa urobiť, a predsa im niečo chýba. Možno podobne ako u Herodesa, ktorý Jána Krstiteľa „s radosťou vypočul a urobil mnoho vecí“. (Mk 6,20) Jednu vec však urobiť nemohol. Nemohol sa rozlúčiť s Herodiádou. A toto stálo Herodesa dušu a Jána Krstiteľa hlavu.

Ak chceme niečo prijať z Kristových rúk, nesmieme mať v srdci väčšiu lásku k iným veciam. Musíme byť ochotní rozlúčiť sa s čímkoľvek, nech je to akokoľvek drahé, ak to stojí medzi nami a našou spásou. Buďme pripravení priniesť akúkoľvek obetu a rozbiť akúkoľvek modlu. Je dôležité žiť vo vedomí, že v stávke je náš večný život.

Bratia a sestry, nie je až tak dôležité to, kde žijeme a aký je náš príjem, či sme bohatí alebo chudobní. Záleží na tom, na čo sa spoliehame a na kom visí naše srdce. Amen.