Drahí bratia a sestry!

Kristus má pred sebou posledné hodiny svojho pozemského života. Je štvrtok večer a udalosti naberajú rýchly spád. Čas sa mu už kráti. Jeho nepriatelia majú poslednú možnosť, aby sa Ježiša zbavili. Aspoň oni si to tak myslia. 

Počas niekoľkých nastávajúcich hodín budeme svedkami veľmi dôležitých udalostí súvisiacich s Ježišom. Všetko to začína poslednou večerou, ktorú slávil Ježiš so svojimi učeníkmi. Bola to sederová večera, ktorú v ten deň slávili vo všetkých židovských domácnostiach. Pri tejto večery si Izraeliti pripomínali svoju záchranu vďaka krvi baránka, ktorou si pomazali veraje dverí na svojich príbytkoch počas poslednej, 10. rany na Egypt. Vďaka nej boli zachránení. Anjel, ktorý zabíjal všetko prvorodené v Egypte, obišiel domy označené krvou baránka a prvorodených v nich ušetril. Paradox Božej lásky je v tom, že Boh takto ušetril množstvo prvorodených zo svojho ľudu, no svojho jednorodeného a jediného Syna neušetril, ale urobil ho pre nás Baránkom, krv ktorého nás zachraňuje.

Počas tejto večere sa odohrá niečo, čo nebolo jej súčasťou. Ježiš svojim učeníkom podáva chlieb. Prehlasuje ho za svoje telo, ktoré sa vydáva za nás. Následne im podáva kalich s vínom a prehlasuje ho za svoju krv, ktorá sa vylieva na odpustenie hriechov. Tým Kristus ustanovuje Eucharistiu.

Potom sa Ježiš odoberá na Olivový vrch, do Getsemanskej záhrady. Tu v modlitbe prijíma Otcovu vôľu. V osobnom rozhovore sa stotožňuje s vôľou svojho Otca a takto vnútorne posilnený očakáva svojho zradcu. Očakáva ho sám, nakoľko jeho učeníci sú premožení únavou a spia.

V neskorých večerných hodinách prichádza Judáš a bozkom zrádza Krista. Učeníci sa medzitým prebudia a, zo strachu o svoj život, utečú. Ježiša odvlečú do domu veľkňaza Kajfáša. Tam ho tajne sprevádza Peter, ktorý sleduje Krista z bezpečnej vzdialenosti. Na nádvorí je Peter trikrát konfrontovaný ľuďmi zo zástupu ohľadom jeho napojenia na Ježiša: „Aj ty si bol s Ježišom Galilejským!“ (Mt 26, 69) „Tento bol s Ježišom Nazaretským!“ (Mt 26, 71) „Veru, aj ty si z nich, veď aj tvoja reč ťa prezrádza!“ (Mt 26, 73) Toto bola trojitá výzva pre Petra, aby sa priznal ku Kristovi. Namiesto priznania sme svedkami klamstva a zapretia. Namiesto vyznania z Petrových úst počujeme: „Neviem, čo hovoríš.“ (Mt 26, 70) „Nepoznám toho človeka.“ (Mt 26, 72) „Nepoznám toho človeka.“ (Mt 26, 74). Aké veľké sklamanie od človeka, ktorý len niekoľko hodín predtým Ježišovi sľuboval: „Aj keby všetci odpadli, ja nie.“ (Mk 14, 29)  

Počas posledných hodín života Krista sa Peter nezachoval veľmi dobre.  Najprv Ježiša odhováral od cesty kríža, slovami: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ (Mt 16, 22), začo ho Kristus pokarhá ostrými slovami: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom, v Getsemanskej záhrade,  nebdie a nemodlí sa spolu s Ježišom, ale spí. Keď je Ježiš zatknutý, z Petrovej strany prichádza akýsi hrdinský pokus záchrany Ježiša, a tak odtína ucho veľkňazovmu sluhovi. No samotný Ježiš takýto boj odmieta slovami: „Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú.“ ( Mt 26, 52) 

Bratia a sestry, zdá sa mi, že jediná dobrá vec, ktorá sa Petrovi podarila, je jeho ľútosť. „Tu sa Peter rozpamätal na slovo, ktoré mu bol povedal Ježiš: “Skôr ako kohút zaspieva; tri razy ma zaprieš.” Vyšiel von a horko sa rozplakal.“ ( Mt 26, 75) Áno, až teraz nastáva trpké precitnutie. Séria zlyhaní vrcholí nepríjemným pocitom viny, ktorý na Petra dolieha ako ťažké bremeno. Zrejme jediná adekvátna reakcia v danej chvíli je plač.

Peter mal tri skvelé príležitosti priznať sa k Ježišovi a vydať o ňom svedectvo. Samozrejme, v kruhu učeníkov bolo ľahšie na adresu Krista povedať: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ (Mt 16, 16), podať takéto vyznanie v nepriateľskom prostredí, už Peter nedokázal.

Dnes sme sa tu určite nezišli preto, aby sme Petra odsudzovali. Naopak! V jeho zlyhaní chceme vidieť svoje vlastné zlyhania. V jeho zapretí chceme vidieť naše zapretia. V jeho strachu zas náš strach. Dnes sme sa tu zišli preto, aby sme aj my zaplakali. Pretože plač nad sebou, ľútosť nad sebou, je jediné dobré a správne, čo môžeme urobiť.

Dnes sme sa tu zišli aj preto, aby sme si uvedomili, že každý deň máme množstvo príležitostí vyznať a nezaprieť Krista. Vyznať a nezaprieť ho svojimi skutkami, slovami, myšlienkami, názormi, postojmi, atď. Prišli sme, aby sme sa nechali potešiť i povzbudiť Ježišovými slovami, ktoré adresuje Petrovi: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ (Lk 22, 32) Áno, bratia a sestry, priznať sa ku Kristovi v našom svete, je pre každého jedného z nás veľmi ťažké. Často sa podobáme Petrovi. Veľakrát sme sa aj my zachovali ako Peter.

Bratia a sestry, ešte chcem poukázať na jeden symbol z evanjelia a je ním kohút. Nech nie je pre nás len symbolom zrady a zapretia Krista zo strany človeka, zo strachu, ale aj symbolom vyznávania Krista. Aj my dnes večer máme možnosť zaplakať a prejaviť ľútosť. No zároveň možnosť započuť slová zasľúbenia, že Kristus prosí za nás, aby naša viera nezanikla. Možnosť posilniť sa telom a krvou Krista a vyznať ho pred týmto svetom.