Bratia a sestry,

„Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Tieto slová Ježiš vyriekol dobrému lotrovi, ktorý ho prosil o odpustenie.

My dnes nevieme, ako sa táto Ježišova výpoveď dostala do evanjelia. Nevieme presne ani to, kto boli tí dvaja lotri a akého zločinu sa dopustili. Možno to boli banditi – lúpežníci, ktorí okrádali druhých. Je možné, že sa dopustili aj nejakej vraždy. Boli zatknutí a rímskou justíciou odsúdení.

Som si istý, že každý z nás pozná takých ľudí, ktorí žijú podobným životom. Zvlášť si robíme starosti, ak ide o ľudí, ktorých poznáme. Veľa sa za nich  modlime, obávame sa o ich život i večnosť. Máme však aj skúsenosť, že to nepomáha a k žiadnej zásadnej zmene nedochádza. Neraz už strácame nádej v tom, že sa ešte niečo môže stať a oni zmenia svoj spôsob života. A predsa, ako sme počuli v evanjeliu, je to možné. Je možné, že človek, ktorý bol podľa nášho ľudského nazerania stratený, beznádejný prípad, nájde cestu k Bohu, hoci aj v poslednej minúte svojho života. Je možné, že takýto človek zomiera s modlitbou na perách: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23, 42). A táto modlitba bude vypočutá – bude zachránený, bude spasený! Je možné, že semienko viery, ktoré sa dlho javilo ako vyschnuté, ako zarastené tŕňmi hriešneho života, začne v tej rozhodujúcej chvíli predsa len klíčiť a prebudí sa k životu.

Dnešný deň, keď si spomíname na hrozné utrpenie, ktoré bolo spôsobené Ježišovi Kristovi, si musíme uvedomiť, že nikdy nie je neskoro na obrátenie. Nikdy nie je neskoro na zmenu hodnotovej orientácie. Nikdy nie je neskoro na pokánie, na vyznanie svojej hriešnosti a Božej svätosti a spravodlivosti. Nikdy nie je neskoro na zmenu postoja. Dokonca, ako sa hovorí, ani v hodine dvanástej! Tak veľká je Božia milosť, taká veľká je Božia láska, také veľké je Božie milosrdenstvo a súcit s hriešnikom. To je jasný dôkaz toho, o čom čítame v Svätom písme, že Boh nechce smrť človeka – hriešnika, ale túži, aby sa dal na pokánie, a tak mal život. (Por. Ez 33, 11).

Podľa pápeža Františka Božie milosrdenstvo je „najsilnejšie Pánovo posolstvo“, v ktorom človek nájde pravdu o sebe a v pravde o sebe nájde vnútorný pokoj a radosť. V Ježišovej „milosrdnej“ blízkosti sa človek spoznáva v prvom rade ako hriešnik, ktorý si i napriek tomu, v Božom milosrdenstve, môže užívať Božie prijatie, objatie a odpustenie. „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8,1-11). Ježišov zachraňujúci postoj voči cudzoložnici, ktorá podľa „spravodlivosti“ Zákona mala byť bez milosti ukameňovaná, dokazuje fakt, že primárny postoj Boha voči človekovi nie je zaslúžená spravodlivosť a zaslúžené odsúdenie, ale nezaslúžené milosrdenstvo a nezaslúžené odpustenie.

Všetci dobre vieme, že vieru druhým ľuďom nevieme vytvoriť, ani im ju nanútiť. To je predovšetkým Božie dielo. O svojej viere však smieme a máme vydávať dobré svedectvo. Vieru u druhých ľudí dokonca nie vždy dokážeme navonok pozorovať. Nie je však dôležité to, čo sa javí navonok nám, ľuďom. Na konci života bude dôležité totiž iba to, čo pozná jedine Kristus, ktorý vidí do nášho srdca. Človek totiž vidí iba vonkajšok. Boh však skúma srdcia a vidí, čo sa naozaj skrýva v človeku. A počíta sa jedine to, čo tam On vidí a nachádza!

„Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Kto vie, kto všetko už počul tieto úžasné slová? Možno sú medzi nimi aj tí, ktorých sme my odsúdili. Kto vie, kto z nás ešte len započuje tieto Kristove slová? Možno ich budú počuť aj tí, ktorým nedávame nádej, pretože žijú pre nás pohoršujúcim spôsobom života – málo nábožným a katolíckym. Kto z nás dnes vie, že tí, ktorí sú dnes pre nás beznádejné a stratené prípady, to ešte budú môcť z Božej milosti počuť?

Bratia a sestry, nechcem tým povedať, že celý život si môžeme žiť ako príde, ako chceme a ako sa nám páči. A v poslednej minúte si zbožne spomenieme na Krista a sme vybavení. Tak to nefunguje. Posledná minúta je poslednou šancou na obrátenie sa k Bohu pre tých, ktorí naozaj zatúžia po Božej milosti, ktorí to so svojim pokáním a vyznaním hriechov myslia naozaj vážne a úprimne. Netýka sa však tých, ktorí sú vypočítaví – chcú si len užívať a veriac, že nakoniec sa nad nimi Pán Boh predsa len musí zmilovať. Pravda je taká, že On nič nemusí! Môže! Môže za jedného predpokladu, a tým je naša úprimnosť.

Ja osobne by som so zmenou svojho života a s pokáním nečakal až do poslednej chvíle života. Nikto z nás totiž nevie, kedy tá jeho chvíľka nastane. Amen.