Drahá smútiaca rodina, manželka Edita, dcéry Barborka, Monika, bratia a sestry. Rok má 4 obdobia a podobne je tomu aj v živote človeka. Narodí sa, prežíva jar svojho života. Postupne dospieva, nájde si svoju životnú cestu, ktorá prináša plody. Jeseň človeka je obdobie, kedy postupne stráca na sile a tak, ako jeseň vždy smeruje k zime, aj život človeka smeruje k smrti.
Tak tomu bolo aj v živote zomrelého Júliusa Beľu. Narodil sa 22. augusta 1950, rodičom Pavlíne a Martinovi. Svoje detstvo prežil na Lazoch, spolu so svojimi štyrmi bratmi a dvoma sestrami a často rád spomínal ako pásli kravy. Prvé štyri roky základnej školy absolvoval v Hriadišti a neskôr pokračoval v Malinci. Svoje štúdia ukončil na strednej poľnohospodárskej škole. Mohli by sme povedať, že takto prežil jar svojho života.
Po krásnej jari plnej lásky rodičov a súrodencov, nasledovalo v jeho živote leto, kedy dospel, našiel si svoju životnú lásku Editu s ktorou sa oženil 05.mája. 1984. Narodili sa im dve dcéry, Barborka a Monika. Svoju manželku Editu a dievčatá veľmi miloval. Spolu prežili krásnych 33 rokov života. Pracoval v rôznych odvetviach a posledných 25 rokov bol zamestnancom firmy IDEA v Krškanoch.
Július bol dobrosrdečným, starostlivým, skromným a láskavým človekom. Mal veľmi rád deti. Často a rád pracoval v záhrade, miloval prírodu. Čo bolo treba urobiť, to urobil. Nerozprával veľa o sebe a nikdy sa ani nesťažoval. Veľmi rád žartoval a vtipkoval a s každým sa vedel porozprávať…
Jeho „jeseň“ života mu priniesla krásne ovocie, keď mohol vidieť svoje vnúčatá Františka a Ondrejka, ktoré mu robili najväčšiu radosť. Ale táto jeseň priniesla aj úbytok na sile a neskôr i chorobu ktorú veľmi trpezlivo znášal, prijal a obetoval.
Môžem povedať, že váš manžel, otec, dedko, prežil aj vďaka Vám krásny život. Dnes, keď stojíme pri jeho rakve, sa Vám – jeho najbližším, určite vynárajú mnohé spomienky, ktoré ste prežili spolu so zomrelým Júliusom.
Za to všetko dnes chceme ďakovať, za každé dobré slovo, útechu, porozumenie, lásku, pomoc, ochotu… Nech mu milosrdný Boh odplatí za každý dobrý čin, ktorý v živote vykonal.
Bratia a sestry, veľa ľudí sa v živote pokúsilo definovať človeka, kým vlastne je. Jeden filozof to vyjadril takto: človek je bytie, ktoré smeruje k smrti. Áno, bratia a sestry, človek je tvor, ktorý raz zomrie – to dobre vieme, že ešte nikto zo žijúcich neostal na tejto zemi. Akokoľvek dlho budeme žiť, všetci sme si vedomí, že raz sa náš život skončí.
Toto si uvedomoval aj zomrelý Július, a toto isté si uvedomujeme aj my. Vieme, že naše telo sa raz opotrebuje a nakoniec podľahne. Ale je to skutočne koniec? Áno, koniec pozemského života, ale začiatok večného života. Istý autor povedal veľmi peknú vetu: ak sa duša človeka narodí, už nikdy nezomrie. A apoštol Pavol, ktorého sme počuli v prvom čítaní nám všetkým pripomína: Naša vlasť je v nebi.
Vy, najbližší, sa musíte vyrovnať so skutočnosťou, že zomrelý Július už nebude medzi vami, to je to najťažšie. Ale tak ako sa on narodil pre večnosť, tak sa aj my raz všetci, ktorí sme tu, narodíme pre večnosť a budeme všetci spolu.
Možno si kladiete otázku: „Ako žiť? Ako prežiť tento život vo svete, aby sme sa raz spolu s Júliusom stretli v nebeskom kráľovstve?
Ježiš nám dáva veľmi peknú odpoveď v evanjeliu, ktoré sme práve počuli: Kto počúva moje slová a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prejde zo smrti do života“.
Počúvať jeho slová. Tieto slová platia aj o zomrelom Júliusovi. Po celý svoj život počúval tento hlas. Nikdy naň nezabudol. Posledné mesiace života sa ešte viac privinul ku Kristovi, túžil ho prijať každú nedeľu v Eucharistii, aby lepšie počul jeho hlas a bol s ním.
Ak by teraz mohol Váš otec prehovoriť myslím, že viem, čo by povedal. Povedal by – počujem Jeho hlas, žijem s Ním. A všetko, čomu som veril, je pravda… Neviem Vám povedať, čo počul z Ježišových úst, ale to pre nás nie je dôležité. Dôležité je to, čo my budeme počuť z Jeho úst, keď pred Ním budeme stáť.
Filozof, ktorého som spomínal, nemal úplnú pravdu, keď tvrdil, že naše bytie smeruje iba k smrti. Ono smeruje k niečomu viac… k niečomu veľmi krásnemu, k čomu sme boli stvorení: k večnému životu.
Raz, keď som sa so zomrelým Júliusom rozprával o smrti – či sa bojí prechodu, bol neistý, nevedel, čo ho čaká. Tak som mu povedal: viete smrť sú ako dvere, nerozprávajme sa o nich. Rozprávajme sa o tom, Kto je za dverami, a ak ho stretnete, pozdravte ho odo mňa. A pán Július mi povedal: pozdravím. Verím, že tento odkaz aj odovzdal.
Bratia a sestry, manželka Edita, dcéry Barborka a Monika, príbuzní, tak ako jeseň života smeruje k zime, tak aj zima smeruje k jari. Som si istý, že Július, už prežíva svoju jar, jar v Nebeskom kráľovstve, ktorá sa nikdy neskončí. Amen.