Bratia a sestry!

Dnešné evanjelium poznáme veľmi dobre. Aj keď sme ho počuli už veľakrát, predsa je v ňom niečo, čo sa nás znova dotkne, pretože tu Ježiš hovorí o každodennom živote a o poslednom súde. Mohli by sme čakať, že to bude reč o strachu, trestoch a chybách. Ale Ježiš ide úplne inou cestou.

Pýta sa na veci, ktoré sú veľmi jednoduché a veľmi ľudské: ´Bol som hladný – dal si mi jesť? Bol som smädný – dal si mi piť? Bol som cudzinec – prijal si ma? Bol som nahý – obliekol si ma? Bol som chorý – navštívil si ma? Bol som vo väzení – prišiel si ku mne?´

Nejde o veľké skutky, či hrdinstvo. Ide o obyčajné situácie, ktoré pozná každý človek – mladý aj starý. Vieme, čo znamená hlad, smäd, choroba, samota a potreba blízkosti.

Zaujímavé je, že v evanjeliu sú prekvapení všetci. Tí, ktorých kráľ chváli, ale aj tí, ktorých napomína. Všetci sa pýtajú: „Pane, kedy sme ťa takto videli?“ Nikto si neuvedomoval, že robí niečo výnimočné. Nikto nekonal s myšlienkou, že si tým zasluhuje nebo. Jednoducho konali tak, ako im to hovorilo srdce.

A práve tým nám Ježiš hovorí niečo veľmi dôležité: dobro sa často rodí potichu. Bez potlesku a uznania. Bez toho, aby sme si ho vôbec všimli.

Ježiš dnes nehovorí: “buďte dokonalí”, ale hovorí: “buďte všímaví”. Všimnite si človeka vedľa seba a tých, ktorí sú slabí, unavení, osamelí a prehliadaní. Lebo láska, o ktorej Ježiš hovorí, nie je veľké gesto raz za život. Je to množstvo malých skutkov, ktoré môžeme robiť každý deň.

Môže to byť trpezlivosť v rodine, keď to nie je ľahké. Ochota vypočuť niekoho, kto sa potrebuje vyrozprávať. Zastaviť sa pri chorom alebo osamelom. Ozvať sa tomu, na koho sa často zabúda. Odpustiť, aj keď to niečo stojí. A niekedy stačí úplne obyčajná pozornosť.

Veľmi silné sú Ježišove slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili.“ Ježiš nehovorí, že je tam len symbolicky. On sa s tými ľuďmi stotožňuje. Hovorí: “Ja som bol hladný, chorý a vo väzení.”

To znamená, že Boh nie je ďaleko od nášho života. Nie je niekde mimo reality. Je prítomný tam, kde je bolesť, slabosť a potreba. A zároveň tam, kde sa rodí láska, hoci aj veľmi ticho.

Možno si niekedy povieme, že nemáme veľa možností pomáhať, alebo nemáme dosť síl, času, či prostriedkov. Ale Ježiš sa dnes nepýta na to, čo nemáme. Pýta sa, čo sme urobili s tým málom, ktoré máme. Niekedy stačí nezatvoriť oči a zastaviť sa.

Lebo opakom lásky nie je nenávisť. Často je to ľahostajnosť.

Toto evanjelium nás nepozýva báť sa posledného súdu a žiť každý deň tak, aby mal zmysel. Každé ráno je nová príležitosť stretnúť Ježiša v človeku, ktorého nám život postaví do cesty. Niekedy si to ani neuvedomíme. A možno raz budeme prekvapení, keď nám povie, že sme mu dali napiť, že sme si ho všimli a venovali mu čas.

Na záver si môžeme zapamätať jednu jednoduchú vetu: do neba sa nejde za dokonalosť, ale za lásku. Nie za veľké slová, ale za veľké srdce. Nie za bezchybný život, ale za život, v ktorom sme sa snažili milovať.

Prosme Pána, aby nám dal oči, ktoré vidia; srdce, ktoré sa vie pohnúť a ruky, ktoré sa neboja pomôcť. Aby sme raz mohli s pokojom a radosťou počuť Kristove slová: “Poďte, požehnaní môjho Otca.” Amen.