Bratia a sestry,

čas neprestajne beží dopredu, nezastaví sa ani na zlomok sekundy. Presúva do minulosti čo bolo a prináša neustále niečo nové. Prílev noviniek je dnes taký bohatý, že ovláda takmer všetku našu pozornosť, takže niet času myslieť na minulosť. Na minulosť zabúdame, nevraciame sa k nej. To je nebezpečné. Lebo zabudnúť na minulosť, najmä na dôležité body a udalosti minulosti, na osobné dejiny, národné a cirkevné dejiny – to je tak, akoby sme strom odpílili od koreňov. Kto zabudne na svoju minulosť, kto ju ignoruje, stráca fundament. Nevie, kam ide a netuší aký je zmysel jeho existencie na tomto svete.

My všetci sme pozvaní ku koreňom nielen našej histórie, ale aj ku kresťanským koreňom. Pozvaní sme mnohorakým spôsobom – aj dnešným Ježišovým podobenstvom o kráľovskej hostine, ktoré sme práve počuli.

V Evanjeliu sú slová, ktoré sa nám priamo prihovárajú: „Poďte na svadbu“ To je veľmi pekné pozvanie, ale odvtedy, ako Ježiš povedal tieto slová, uplynuli už dve tisícročia. To je v  ľudských dejinách dlhý čas. Medzitým sa odohralo mnoho vecí. Veda a technika urobila v posledných desaťročiach obrovské pokroky. Keby sa tak prebudili ľudia len z predchádzajúcej generácie, určite by nechápavo nad mnohým doširoka otvárali oči. Svet sa zmenil, veľmi sa zmenil a mnohí sa môžu pýtať, či to Ježišovo pozvanie má pre dnešného človeka ešte vôbec nejaký význam. Či sa v tomto chráme deje niečo, čo možno bez zahanbenia ponúknuť modernému človeku.

Veď mnohí, ktorí sú pozvaní do chrámu na liturgie, by sa mohli vyhovárať, a to nie iba slovami prečítaného podobenstva. Ale pridali by k nim mnoho moderných výhovoriek. Jedni odmietajú Boha zdvorilo, iní ľahostajne, ďalší s hnevom. Máme uznať tieto výhovorky? Kývnuť rukou a povedať si: Čo sa dá robiť, taká je doba? Mohli by sme, keby sme si mysleli, že to, čo sa deje v chráme, je kus zomierajúcej minulosti a  že tí, čo ešte chodia do kostola, sú ľudia, ktorí zaspali dobu. Keby toto bola pravda, mohli by sme byť ľahostajní.

Ale všetci vieme, že k odmietaniu a výhovorkám nemôžeme byť ľahostajní, lebo to, čo sa deje a počujeme v chráme, je dôležité. V Evanjeliu, ktoré odznieva každý deň,  ide o vážne veci, o veci, ktoré sa bezpodmienečne týkajú  každého človeka. Každého bez výnimky, a to bez ohľadu na to, či patrí do cirkvi alebo nie. Každý človek, už preto, že je človek, bezpodmienečne potrebuje Božiu lásku. Bez Boha je náš obzor obmedzený. Bez  Boha sme ako  ľudia s klapkami na očiach, ktorí síce niečo vidia, ale nerozoznajú to, čo je najdôležitejšie.

Moderné vybavenia sú síce užitočné, ale to je len časť nášho života a rozhodne nie tá najpodstatnejšia. Ak máme vo svojom živote len tieto veci, tak žijeme obmedzení život. Každý človek si musí uvedomiť, že pre život nie je rozhodujúce, čo má, ale to aký je človek vo svojej podstate, vo svojom charaktere, myslení, túžbach, citoch, vo svojom srdci.

Boh nám síce dáva hmotné potreby pre život, ale určite nás nestvoril na to, aby sme hmotné veci považovali za najvyšší cieľ života, ako je to u mnohých ľudí.

Bratia a sestry, len to čo sme, čím sme sa stali, si odnášame po smrti do večného sveta a všetko, čo vlastníme, necháme tu. Toto je niečo, čo si dnes uvedomuje iba veľmi málo ľudí. A pritom to nie je žiadne tajomstvo, ale je to informácia, ktorú každý pozná. Podobenstvo o svadobnej hostine je dnes aktuálne rovnako ako pred dvetisíc rokmi. Kto chce svoje srdce viazať na večné hodnoty, kto si uvedomí, že rozhodujúce je to, akou bytosťou sa on sám stane, ten môže cestu k tomu nachádzať aj v tomto Božom chráme. Poďte, prichádzajte, lebo už je všetko pripravené. Aká bude naša odpoveď?