Bratia a sestry,

dnes by som sa chcel v príhovore sústrediť na dva motívy, ktoré ma najviac oslovili v dnešnom čítaní. Prvý motív sa týka nasledovania Krista: „Peter mu odpovedal: Pane, ak si to ty, rozkáž mi, aby som prišiel k tebe po vode!“

Toto je kľúčová situácia dnešného príbehu. Peter nevie, ako je možné chodiť po vode. Ani my to nevieme. Evanjelista to taktiež nijako nevysvetľuje. Vnímame to tak, že Kristus mal od Boha schopnosť robiť aj takéto „veci“. Kúsky, ktoré boli proti fyzike.  Špekulovať nad tým, ako to bolo a ako sa to stalo nemá zmysel.

Peter teda nevie, do čoho ide. Nevie, či je niečo také vôbec možné. Veď ľudia bežne po vode nechodia. Dokonca si nebol istý, či je to skutočne Ježiš, ku komu mal  po vode ísť. Ale vedel, že pokiaľ je to On, treba za Ním ísť! A to aj vtedy, pokiaľ človek nechápe všetky veci.

Toto je impulz pre nás všetkých. Viera niekedy vedie človeka aj do neznáma, do nepoznaných situácií, či rizika. Viera nie vždy objasňuje všetky okolnosti života. Viera nie vždy dáva okamžité a uspokojivé odpovede na všetky naše otázky. Predsa však, pokiaľ ide o Ježiša, pokiaľ je to On, je treba za Ním ísť.

On povedal: Poď! Peter vystúpil z lode, kráčal po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl, že vietor je silný, zľakol sa, začal sa topiť a kričal: Pane, zachráň ma!

Toto je akoby pokračovanie nasledovania Krista. Peter síce dokáže vykročiť za Ježišom do neznáma. Nakoniec ho však položí jeho vlastný strach. Až keď sa topí, spoznáva Ježiša ako svojho záchrancu. Peter zašiel ďalej než tí, ktorí ostali sedieť v lodi. No sám to nezvládol.

Práve o toto ide pri nasledovaní Krista zo všetkého najviac. Spoznať v Ježišovi svojho osobného Spasiteľa. Je to cesta, na ktorej neraz aj my padneme a nezvládneme to. Veď kto o sebe môže povedať, že všetko vždy stopercentne zvládol a nikdy nezlyhal? Kto o sebe môže povedať, že vo svojej viere nikdy nezapochyboval a nepadol? Predsa však, toto všetko sú nevyhnutné kroky, po ktorých stúpame v poznávaní Ježiša. Je to cesta, po ktorej sa musí uberať každý jeden veriaci človek. Je to cesta, ktorá si žiada svoj čas a nedá sa urýchliť.

Pre Petra to bola celkom určite jedna z najdôležitejších životných lekcií. Mohli by sme si myslieť, že teraz ho už v jeho viere a vzťahu s Ježišom nemôže nič prekvapiť a zastaviť. Predsa však, až také jednoduché to nebude. To, čo sa odohráva dnes na rozbúrenom Genezaretskom jazere je dosť podobné inej udalosti z pašiového príbehu. Určite to nie je náhoda, že hlavnými postavami sú i tentoraz Peter a Ježiš. I tam Peter zájde ďalej než ostatní. Ďalej, ako to dokáže sám zvládnuť. Ale aj tak je dobré, že tam ide. Odhodlá sa ísť až na dvor veľkňazovho domu, na ktorom sa odohráva nočné súdne pojednávanie s Ježišom z Nazareta. Pri trojnásobnej konfrontácii však trikrát popiera, že by svojho osobného Spasiteľa poznal. Ani tento pokus teda nedopadá najlepšie a najslávnejšie. Opäť je to lekcia, ktorá musí prísť. Lekcia, ktorá vedie k pokániu, k uvedomeniu si vlastnej slabosti, zlyhania  a malosti. K uvedomeniu si, že bez Ježiša nič nezmôžem. K uvedomeniu si, že obetovať sa pre Ježiša, priznať sa k Ježišovi a vyznať Ho,  má vždy zmysel. Že je to jedna z mála vecí v živote, ktoré sa skutočne oplatia.

Druhý motív, ktorý ma oslovil by sa dal vyjadriť slovíčkom „hneď“. „Ježiš hneď vystrel ruku a chytil ho …“  Nie je to možno centrálny motív tohto príbehu, predsa sa však z neho môžeme o Bohu naučiť veľmi veľa. V prvom rade to, že Boh na seba nenecháva čakať, keď Ho o niečo prosíme. A zvlášť, keď sa ako Jeho deti ocitáme v krajnej núdzi a tiesni života. Len si predstavme a buďme sami voči sebe úprimní: Ako reagujeme my, keď sme požiadaní o pomoc? Zrejme nie vždy by sa naša reakcia dala označiť slovom „hneď“. Áno, neraz odpovieme otázkou: A nedalo by sa s tým počkať do zajtra? Nestačí, keď to spravím neskôr? Žiaľ, je to neraz tak – keď treba pomôcť druhému, radi to odsúvame na iný, neskorší, pre nás vhodnejší termín.

Drahí bratia a sestry, skúsme aplikovať dva motívy do nášho života. Nasledovať Krista v živote a hneď odpovedať. Nenechať ho čakať.