Starší ľudia si kedysi – viac ako my dnes uvedomovali, že život a zdravie sú v prvom rade Božím darom. Hoci tiež uznávali lekárov a považovali ich za akýchsi „Božích vyslancov“, ktorí mohli prinavracať zdravie, verili v prvom rade viac Božiemu, než lekárskemu zásahu. Sväté Písmo napomína ľudí, ktorí sa viac spoliehajú na lekárov než na Boha, napr. v 1 Krn 16,12 máme zmienku o izraelskom kráľovi Asovi, ktorý v starobe ochorel na nohy. „Jeho choroba bola veľmi ťažká, ale ani vo svojej chorobe nevyhľadával Pána, ale lekárov“ a preto zakrátko zomrel. Toto je jasný dôkaz správnosti príslovia, ktoré hovorí: „Lekár lieči, ale len Pán Boh uzdravuje“. Na inom mieste Písmo chváli lekárov a ich službu ľuďom. O lekároch hovorí dokonca celá 38. kapitola Sirachovcovej knihy, ktorá začína takto: „Maj vo vážnosti lekára, lebo ho potrebuješ, veď ho stvoril Najvyšší na pomoc iným“.

Ako vieme, Ježiš prišiel na svet, aby uzdravil celého človeka. Človek je jednota tela, ducha a duše. Preto u Ježiša máme hľadať zdravie tela aj duše. Jemu máme odovzdať telesné i duchovné choroby. Najhoršou duchovnou chorobou  je hriech. Neporadíme si s ním sami, lebo túto chorobu môže uzdraviť jedine Boh. Moc, ktorou sa uzdravujeme z hriechu, nie je moc lekárskych vedomostí, ale je to moc odpustenia hriechov od Boha, ktorú nám sprostredkujú kňazi vo sviatosti pokánia. Ale ani táto moc nemôže pôsobiť bez skutočnej túžby po uzdravení, ktorú voláme ľútosť.

Ježiš v dnešnom evanjeliu videl do srdca nielen farizejom ale aj ochrnutému človeku. Videl, že ho trápi nielen telesná choroba, ale že ho v srdci ťažia jeho hriechy. A tak ako dobrý lekár lieči v prvom rade tú najvážnejšiu chorobu, ktorá je príčinou tých ostatných. Preto najprv hovorí ochrnutému: „Odpúšťajú sa ti hriechy.“ Tu zákonníci spozorneli. Niečo také ešte totiž nikdy predtým nepočuli. Nikde vo Svätom Písme nie je zmienka, že by niekto z ľudí mohol odpúšťať hriechy. Hriechy môže totiž odpúšťať iba Boh. Človek môže o odpustenie iba prosiť.

Tento ochrnutý človek počul od Ježiša niečo, čo by si želal počuť každý človek. O istom urugvajskom kráľovi sa rozpráva zaujímavá príhoda: Jedného dňa šiel kráľ so svojimi dvoranmi k zlatníkovi. Kým sa kráľ rozprával so zlatníkom, dvorania si prezerali šperky. Keď z obchodu odišli, pribehol za nimi rozčúlený zlatník: Hlásil kráľovi, že mu chýba drahocenný diamant. Kráľ s družinou sa vrátil do obchodu. Poprosil zlatníka, aby mu doniesol krčah naplnený soľou. Potom vyzval svojich ľudí, nech každý z nich vopchá ruku do krčaha a potom ju otvorenú zase vytiahne. Keď to všetci urobili, vysypali soľ na stôl. A pozrite, aj diamant tam bol. Tento kráľ bol veľkodušný. Chcel dať zlodejovi príležitosť, aby svoj podvod napravil a nevystavil ho verejnej hanbe.

Tak to robí aj Kristus s nami. Kým sme na zemi, môžeme vždy získať jeho odpustenie prostredníctvom spovede.

Odpustením hriechov sa totiž uzdravuje nielen naša duša, ale vlastne celý človek. Lekári a psychológovia hovoria, že zlé svedomie, pocit viny, a hriešny spôsob života patria medzi hlavné príčiny chorôb. S pribúdajúcimi rokmi má na telesné zdravie človeka stále viac jeho duchovná a duševná pohoda. Keď kresťan pristupuje ku sviatosti zmierenia, mal by si uvedomovať, že sa mu dostáva nielen zdravie ducha – oslobodenie od hriechu, ale uzdravuje aj svoje telo, lebo odstraňuje jednu z najvážnejších príčin chorôb. Každá návšteva spovednice nás môže, obrazne povedané, odbremeniť od minimálne jednej návštevy lekára. To, o čo by nám však malo ísť v prvom rade, je skutočnosť, že odpustenie hriechov je základom aj nášho víťazstva nad smrťou, z ktorej nás nemôže vyliečiť žiadny pozemský lekár, a aj našou vstupenkou do Božieho kráľovstva – a každou úprimnou sv. spoveďou máme túto vstupenku stále istejšiu.