Bratia a sestry, náš pozemský život by sme mohli v jeho nádejach označiť ako púť do Betlehema. Samozrejme nie priamo do mesta Betlehema, ležiaceho vo Svätej Zemi, ale do symbolického Betlehema, ktorý znamená priblíženie sa Boha k ľuďom.
Túžbu po tejto betlehemskej vízii pripomína Cirkev každý rok počas filipovky – Adventu. Dlhá a ťažká je cesta do tohto symbolického Betlehema, a preto nám Cirkev dáva na tejto ceste Presvätú Bohorodičku. Dnes slávime jej sviatok. Je to jediný sviatok počas Filipovky – Adventu. Sviatok našej Sprievodkyne k Bohu, k Ježišovi – ku šťastiu.
Každý sprievodca má schopnosti, chýbajúce pútnikovi, ktorého sprevádza. Dobre vieme, že ak niekto chce stáť na čele skupiny, ktorá sa vyberá napríklad na ťažkú túru alebo vysokohorský výstup, musí sa lepšie orientovať v horských podmienkach ako tí, ktorých povedie. Teda musí dôkladne poznať trasu, aby nepoblúdil, vyhol sa nebezpečným miestam a nezišiel na nesprávne chodníky. Musí byť vytrvalý, dobre a rýchlo sa orientovať, vedieť sa okamžite rozhodovať, a tak chrániť život zverených pútnikov.
Aj Panna Mária ako náš sprievodca na ceste k Bohu, nás prevyšuje. Čím? Zvlášť svojou bezhriešnosťou. My ľudia – nezáleží, kde v živote sa nachádzame – sme všetci hriešni. Niet človeka bez hriechu. Je iba jedna jediná výnimka spomedzi obyčajných ľudí, Panna Mária – ona je bez hriechu. Nedotkol sa jej ani dedičný hriech, ktorému podlieha celý ľudský rod.
Pravdu o Nepoškvrnenom Počatí Božej Matky Cirkev vždy verila, ale táto viera bola definovaná dogmaticky až dňa 8. decembra roku 1854, keď pápež Pius IX. slávnostným spôsobom vyhlásil, že Najsvätejšia Matka bola oslobodená od dedičného hriechu. Od toho času, kto by zavrhoval túto pravdu, alebo tvrdošijne o nej pochyboval, sám sa vylučuje zo spoločenstva katolíckej Cirkvi.
O niekoľko rokov presvätá Bohorodička – Nepoškvrnená Panna, sama osobne potvrdila svoje privilégium oslobodenia od dedičného hriechu, keď sa v Lourdes zjavila Bernardete Soubirous. Toto dievča bolo zdesené, keď sa mu zjavila krásna, neznáma Pani a dievča sa jej spýtalo, ako sa nazýva, aké je jej meno? Vtedy počula doslovnú odpoveď: Ja som Nepoškvrnené Počatia. A nezabúdajme, že zjavenia v Lourdes nie sú nejaké klamstvá, ktoré sa objavujú v našej krajine, ale sú autentické, dôkladne preskúmané rôznymi špeciálnymi komisiami a úradne potvrdené Cirkvou.
Preto Najsvätejšej Matke patrí mimoriadne uctenie. Za prejav tejto našej lásky môžeme považovať kostoly, ktorých je toľko u nás zasvätených Božej Matke, mariánske svätyne, v ktorých Nepoškvrnená kraľuje, jej stvárnenie na obrazoch, mozaikách, sochách, ktoré sú preslávené milosťami… miesta, kde sa schádzajú ctitelia Márie, ktorí dokazujú svoju veľkú lásku k Najsvätejšej Panne.
Uctievame si ju aj preto, že Mária je patrónkou Slovenska. Dobrovoľne sme sa jej poddali, lebo chceme plniť to, čo od nás Mária očakáva, a to je vždy plnením vôle jej Syna.
Je samozrejmé, že úcta k Nepoškvrnenej Panne, podobne ako u nás, je pestovaná v celej Cirkvi. Dôkazov a príkladov tejto úcty a dôvery k Svätej Matke by sme mohli uviesť celé množstvo. Spomeniem jeden o ktorom som čítal. V malom mestečku v Španielsku sa nachádza stará socha Božej Matky. Má zvláštne tvary. Najsvätejšia Panna nestojí priamo ako to býva zvyčajne, ale je sklonená – ohnutá napred. Zbožnosť tamojších ľudí to vysvetľuje takto: Pred storočím tunajšie dievčatko uvilo veniec z poľných kvetov a chcelo ho dať ako dôkaz svojej lásky Nepoškvrnenej na hlavu. Bolo však primalé, aby to mohlo urobiť. Stálo na prstoch nôh a naťahovalo sa čo najvyššie, ale stále nedočiahlo. A vtedy sa socha naklonila, aby dieťa mohlo ľahko položiť veniec Matke na hlavu.
Drahí bratia a sestry, aj my pristupujme k Božej Matke celou svojou bytosťou, nezostávajme pri vonkajších znakoch svojej úcty k nej. Vtedy môžeme očakávať, že Ona sa skloní k nám, priblíži sa k nám, aby nás viedla k Ježišovi. Lebo predsa – ako sme potvrdili – je našou Sprievodkyňou ku Kristovi. Tak ako dnešný sviatok osvetľuje cestu Filipovky – adventu, ktorý nás vedie k Božiemu Narodeniu.