Obrázok k článku

Lk 17, 12-19

Ruský spisovateľ Maxim Gorkij v rozprávaní s názvom „Nočné útočište“ opisuje scénu z útulku pre bezdomovcov. Tuláci, ľudia bez domova, ktorí celú noc strávili v útulku sa ráno na tomto smutnom mieste prebúdzajú…   miesto, kde panuje špina, zápach a bieda. Pred nimi je ďalší deň plný súženia. Jeden z obyvateľov útulku sa po prebudení obrátil na východ a začal sa modliť svoje ranné modlitby. Časť jeho spoločníkov s údivom, časť s výsmechom  pozerala, ako padá na tvár pred Bohom. Nemohli uveriť, že i v tej strašnej úbohosti a utrpení si možno zachovať dôveru v Boha a vďačnosť za Jeho dary. Na ich tvárach sa zračilo pohŕdanie, bolesť, úzkosť a neurčitá túžba – po spokojnej minulosti, naplnenej vierou, ktorú dávno stratili.

Bratia a sestry, aká dôležitá v našom kresťanskom živote musí byť čnosť vďačnosti nás  poučuje dnešné evanjelium.

Vďačnosť za zázračné uzdravenie preukázal Kristovi aj Samaritán z dnešného Evanjelia. Bol jediným z desiatich malomocných, ktorí prosili Ježiša o uzdravenie. Bohužiaľ deviati z nich nedokázali preukázať vďačnosť Bohu. Ježiša musela zasiahnuť ich nevďačnosť, keď  povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ (Lk 17, 17-18).

Ježiš sa počas svojho života nikdy nesťažoval , ani počas výsluchu, nesťažoval sa počas bičovania, korunovania tŕním… Avšak s bolesťou vyčítal nevďačnosť malomocným, ktorých uzdravil. So žiaľom a bolesťou pozerá tiež Kristus na nevďačnosť mnohých z nás.

V dnešných časoch prebieha mnoho diskusií na tému ľudských práv a požiadaviek. Zdá sa nám, že máme právo úplne na všetko – že nám všetko patrí. Súčasný človek sa pýta: Či nemám právo byť šťastným? Právo na dlhý život? Právo tešiť sa z dobrého zdravia? Právo na život v pokoji?

Tieto požiadavky sú úplne v poriadku… Problém spočíva v tom, ako všetky tieto pozitívne hodnoty chápeme. Či ich chápeme ako Božie dary a požehnanie, alebo mylne usudzujeme, že máme na ne právo a správne nám patria, a Boh nám ich musí zabezpečiť.

Pripomeňme si, ako veľmi ľahko možno stratiť zmysel pocitu vďačnosti voči Bohu i ľuďom. V skutočnosti nám nič od Boha, ani ľudí nepatrí. A ak sme čosi dostali, tak vedzme za to ďakovať.

Bohužiaľ na nerozumnosť a nevďačnosť sú chorí mnohí z nás. Dokážeme prosiť, ale nedokážeme ďakovať. Ako často sa dožadujeme vďačnosti od iných, sami sme však nevďační. Nedokážeme sa odhodlať na vzdávanie vďaky za obyčajné i mimoriadne milosti; za život, zdravie, talenty, za dar času a mnohé iné milosti, ktoré nám dal Boh.

Ktosi vyjadril túto smutnú pravdu o našej nevďačnosti slovami: „Bože, náš Pane, prečo vtedy, keď máme tak mnoho od Teba a máme Ti za to ďakovať, nehovoríme nič… A vtedy, keď čosi potrebujeme, Ty sa prvý o tom dozvedáš“.

„Keď veľkosť duše chceš vykričať v celom lesku, píš dary na múr, a krivdy na piesok“ – napísal jeden autor.

Cirkev vždy pamätá na povinnosť ďakovania Bohu za Jeho nespočetné milosti. Každá Eucharistia je zvelebovaním a vzdávaním vďaky Bohu. Pripomínajú nám to slová z liturgie, ktoré kňaz hovorí: „Vzdávajme vďaky Pánovi“.

Buďme teda šľachetnými a vďačnými ľuďmi! Ďakujme Bohu za všetko, čo od Neho dostávame: za život, zdravie, dobrých a milovaných ľudí, ktorými nás Boh obklopuje, za nesmierne cenný dar času, ktorý nevieme riadne oceniť, za prácu, za to, čo máme… Za veci, ktoré berieme ako samozrejmosť – to, že máme čo jesť, máme kde bývať a máme si čo obliekať.

Ďakujme za nesmierne bohatý svet duchovných darov, ktoré dostávame od Boha skrze účasť na svätých sviatostiach… Usilujme sa byť rovnako vďační za ľudí. Neraz im za mnoho vďačíme, a tak ťažko nám je povedať malé, prosté, ale krásne: „ďakujem“.

Zdieľať na Facebooku