Bratia a sestry,

každý z nás pociťuje ako čas neprestajne beží dopredu a nezastaví sa ani na sekundu. Neustále presúvame do minulosti čo bolo a očakávame nové. Nástup noviniek je taký veľký, že púta všetku našu pozornosť. Na minulosť nemyslíme a niekedy sa k nej ani nechceme vôbec vracať. To však nesie určité nebezpečenstvo, lebo zabudnúť na minulosť a na jej dôležité úseky, na osobné, národné alebo cirkevné dejiny je akoby sme odpílili strom od koreňa. Kto zabudne na svoju minulosť alebo ju ignoruje, stráca základ. Nevie kto je, kam ide, aký je zmysel jeho života…

Dnešné evanjelium nás vyzýva, aby sme si uvedomili naše korene. Sme pozývaní Ježišovým podobenstvom o veľkej večeri, ktoré sme práve počuli. Tam sú slová, ktoré sa nám priamo prihovárajú: „Poďte, už je všetko pripravené!“.

To je veľmi pekné pozvanie, ale odvtedy ako Pán Ježiš povedal tieto slová, uplynulo veľa rokov. V ľudských dejinách to je dlhý čas. Medzitým sa odohralo mnoho vecí. Veda a technika urobila v priebehu stáročí obrovské pokroky. Svet sa zmenil, takže sa mnohí môžu pýtať: je toto Ježišovo pozvanie v dnešnom svete pre človeka ešte aktuálne?

Veď mnohí, ktorí sú aj dnes pozývaní na sv. Liturgiu – sv. omšu sa vyhovárajú. Samozrejme, už nie slovami z evanjelia, „kúpil som pole; kúpil som päť párov volov; oženil som sa…” ale modernejším jazykom. Rozbieha sa mi nový biznis; vybavujem kúpu nového auta; bol som dlho do noci na spoločenskom podujatí; toľko roboty mi ostalo nedokončenej v zamestnaní, v domácnosti, v garáži, v záhrade… že nevyhnutne potrebujem aj nedeľu aby som to všetko stihol. Jedni zdvorilo, iní ľahostajne, ďalší s hnevom odmietajú pozvanie, aby prišli na sv. Liturgiu. Nakoniec si aj uvedomíme, že od doby Ježiša Krista sa vlastne nič nezmenilo.

Máme prijať tieto výhovorky? Kývnuť rukou a povedať “taká je doba”? Mohli by sme, keby sme si mysleli, že to, čo sa deje v chráme, je iba kus minulosti a že tí, čo ešte navštevujú sv. Liturgie, sú ľudia, ktorí zaspali dobu. Keby to bola pravda, mohli by sme ľahostajne prijať akúkoľvek výhovorku.  Ale to, čo sa deje v chráme, je naša prítomnosť a budúcnosť. Vieme ako pokračuje evanjelium – ani my nemôžeme používať a prijímať výhovorky, ktoré od nás žiada “svet a doba”. V Evanjeliách, ktoré počúvame v chráme, ide o vážne veci. Ide o skutočnosti, ktoré sa týkajú večného života každého bez výnimky, pretože každý potrebuje Boha.

Dobré je si uvedomiť, že aj my ako každý strom, potrebujeme dobré a zdravé korene. Lebo len hlboké korene sa udržia aj v búrkach. Plytké a choré korene znesú nakrátko krásne dni, no stačí trochu silnejší vietor a strom s takými koreňmi padne. Podobne je na tom aj naša kresťanská viera. Ak nie sme hlboko zakorenení, rýchlo nás to vytrhne z kresťanstva. Možno že vyzeráme ako skvelí kresťania, máme plno aktivít aby sme boli navonok peknými, ale keď prídu skúšky a tragédie v živote, vtedy sa ukáže, aké korene máme.

Naozaj potrebujeme hlboko zakoreniť v Bohu, jeho slove – evanjeliu, aby sme zvládali všetko s vierou, nádejou a milosrdnou láskou. Pozvanie, ktoré nám dnes adresuje, je pozvaním, aby sme ho lepšie poznali. Môžeme sa dozvedieť a zažiť aký úžasný je Boh. Pochopme, že príbeh Božej moci neskončil životom apoštolov, ale pokračuje v nás, až kým sa Ježiš nevráti. A pozvanie stále platí. To isté pozvanie sa vzťahuje aj na tých, ktorí neustále odpovedajú množstvom výhovoriek. Podobenstvo o večeri je aj dnes aktuálne rovnako ako v dobe Ježiša Krista.

Bratia a sestry, kto chce svoje srdce viazať na večné hodnoty, ten môže cestu k tomu nachádzať aj v našom chráme. Poďte, prichádzajte, lebo už je všetko pripravené (por: Lk, 14, 17).