Bratia a sestry,

dnešné evanjelium nám pripomína jednu z najdôležitejších právd života. Keď Ježiš adresuje  boháčovi slová: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život.“, nechce ho uraziť. Sú to slová, ktorými Boh prebúdza človeka z ilúzie, že čas a život máme vo svojich rukách. Boh chce, aby sme nežili tak, akoby to, čo vlastníme, bolo to najdôležitejšie. Pretože príde deň, keď zostane len to, čo sme žili v láske.

Jeden starší pán si spomínal na príhodu zo svojej dediny. Žil tam muž, ktorý celý život pracoval. Neustále niečo opravoval, prestavoval, zabezpečoval. Keď za ním prišli deti alebo manželka, odpovedal: „Teraz nemám čas, ešte toto musím dokončiť. Potom… potom bude čas.“ Roky ubiehali, deti vyrástli a on stále budoval a budoval. Keď už bol starý a chorý, zavolal si svojho syna a túžil sa s ním porozprávať a byť s ním. Syn, bez zlého úmyslu, mu povedal tie isté slová: „Ocko, teraz nemám čas. Ešte musím dokončiť prácu.“ Vtedy muž pochopil, že celý život hromadil mnoho vecí, ale tak málo času venoval tým, ktorých miloval. A to, do čoho najmenej investoval, sa mu tiež nevrátilo.

Ježiš nám hovorí o boháčovi, ktorý má všetko zabezpečené. Je úspešný a všetko mu vychádza. A predsa ho Boh nazýva bláznom. Nie preto, že je zlé pracovať alebo mať majetok. Boh nikdy neodsudzuje prácu ani snahu zabezpečiť rodinu. Ale človek sa stáva bláznom vtedy, keď si myslí, že život stojí na tom, čo vlastní. Keď sa spolieha na sýpky a nie na Boha. Keď hromadí veci, ale zanedbáva dušu. Keď si buduje istoty na zemi a zabúda na večnosť.

A tento evanjeliový príbeh je dôležitý aj dnes. Mnohí z nás utekáme od jednej povinnosti k druhej, chceme mať istotu, chceme mať pokoj, chceme mať dosť. A niekedy pritom prehliadneme tých, ktorí sú vedľa nás. Často odkladáme lásku na „potom“, odpustenie na „raz“, modlitbu na „keď bude chvíľa“. A Ježiš nám jemne pripomína: život sa žije dnes. Nie zajtra, nie o rok. Dnes máme milovať, dnes venovať čas, dnes si nájsť chvíľu na Boha. Pretože dnešok je istý, zajtrajšok nie.

Keď Ježiš hovorí: „Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život,“ nechce nás vystrašiť. Chce nás zbaviť ilúzií. Chce nás zbaviť strachu, ktorým si držíme veci, akoby boli večné. Chce, aby sme si uvedomili, že pred Bohom nemá cenu to, čo sme nazbierali, ale to, čo sme darovali. Pred Bohom neobstojí veľká sýpka, ale veľké srdce.

Bratia a sestry, na konci života si so sebou nevezmeme nič z toho, čo dnes s takou naliehavosťou zhromažďujeme. Ani dom, ani účet a ani plány. Ale do večnosti si nesieme každú chvíľu lásky, každé odpustenie, každú službu, každú obetu, každú modlitbu, každý kúsok dobra, ktorý sme žili. To je náš skutočný poklad. To je sýpka pred Bohom.

Prosme dnes Pána, aby nás naučil múdro žiť. Aby sme dokázali rozpoznať, čo je dôležité.. Aby sme nestrávili roky budovaním toho, čo sa raz stratí, ale investovali do toho, čo zostane naveky. Nech nám dá milosť žiť tak, aby raz, keď príde jeho volanie, naše ruky neboli prázdne, ale plné lásky. Nech naše srdcia nie sú plné vecí, ale plné Boha. A nech všetko, čo robíme, smeruje k tomu, aby sme raz stáli pred Pánom nie ako „blázni“, ktorí nahromadili sýpky, ale ako múdri, ktorí si ukladali poklad v nebi.