Istá poviedka hovorí, že bohatý človek mal troch priateľov. Prvého mal rád a často ho u seba hostil, druhého si vážil a priatelil sa s ním, tretieho podceňoval.

Keď sa tento boháč súdil, tak prosil o pomoc svojich priateľov. Prvý povedal, že nemôže prísť, aby ho bránil. Druhý ho odprevadil k bránam súdu a odišiel. Tretí ho bránil pred súdom a vďaka nemu súd vyhral.

Poučenie, aké si môžeme z tejto poviedky zobrať, je nasledujúce: Prvý priateľ, to sú pozemské bohatstvá. Treba ich po smrti zanechať a nič nám nepomôžu. Druhý priateľ, to sú príbuzní, priatelia, známi. Idú iba na cintorín a vracajú sa. Tretí priateľ, to sú dobré skutky, ktoré idú s nami na Boží súd a bránia nás.

Táto poučná poviedka je dobrým úvodom do ducha dnešného čítania.

Dnešné Evanjelium nám dáva odpoveď na túto otázku. “Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“

Pozemské dobrá, ktoré ten človek mál, mu celkom stačia. On nepotrebuje Boha. Oni sú pre neho Bohom, lebo mu Boha nahrádzajú. Takýto postoj Kristus rozhodne odsudzuje. Preto hovorí slová: “Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“

Keby tieto poklady nezhromažďoval výlučne pre seba, pre svoje užívanie, ale s myšlienkou na iných, zvlášť núdznych, stal by sa „bohatý pred Bohom“. Keby povedal: postavím sýpky a uložím v nich svoju bohatú úrodu, a potom počas mnoho rokov nielen ja sám, ale aj iní moji blížni budú môcť využiť ich bohatstvo, bolo by všetko v poriadku. Tak to kedysi robil v Egypte Jozef, ktorého obratia predali do otroctva. Preto mu Boh žehnal, keď napĺňal sýpky obilím. Boháč, keby pozrel na sýpky, ktoré by slúžili chudobným, odchádzal by pokojný z tejto zeme.

Človeka stvoril Boh. Nemôže teda myslieť iba na seba samého. Musí rátať s Bohom a s inými ľuďmi. Musí pamätať, že istota a zabezpečenie jeho života spočíva nie v jeho vlastných rukách, nie v jeho bohatstve, ale v rukách Božích.

Aby sme sa nedopustili chyby, ktorej sa dopustil bohatý človek z podobenstva, ktoré nám povedal Kristus, zastavme sa dnes na chvíľu a spýtajme sa sami seba: Pre koho žijeme? Nemárnime niekedy svoju energiu iba na pozemské veci, ktoré budú zničené a do večnosti si ich so sebou nevezmeme?

Na prahu večného života každý z nás bude musieť vyúčtovať zo všetkého pred Bohom. „Čo si urobil so svojim životom? akým si bol otcom, matkou, bratom, sestrou, susedom…? To budú otázky, ktoré nám položí Boh.

„Uvažujme a chráňme sa všetkej chamtivosti…“ „Hľadajme to, čo je hore, nie to, čo je na zemi“. „Hlupák, ešte tejto noci požiadajú dušu od teba“. „Tak je to s každým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý“. Toto sú slová z dnešného čítania, ktoré musia hlboko zapadnúť do nášho srdca.

Ktosi povedal, že „najväčším úbožiakom je taký človek, ktorý na prahu svojho života si nemôže spomenúť na nijaký dobrý skutok“.

Ak sa pozeráme do histórie cirkvi nechýbali kresťania, ktorí konali ináč ako boháč z tejto legendy alebo z Kristovho podobenstva.

V r. 1224 v Nemecku následkom neúrody zavládol hlad. Alžbeta, kňažná Durínska, zhromaždila v predchádzajúcich rokoch veľké zásoby obilia vo svojich sýpkach. Obrátil sa na ňu jej pokladník:

– Teraz draho predáme obilie a získame veľké bohatstvo.

– Áno, zhromaždíme veľké bohatstvo – odpovedala kňažná – ale v nebi, nie tu na zemi. – A nariadila zadarmo rozdávať obilie chudobným.

Jej pokladník, hoci nerád, ale vykonal príkaz. Vďaka tomu zachránila život mnohým ľuďom. Cirkev ju uznala za bohatú pred Bohom a vyhlásila ju za svätú.

Bratia a sestry – Chamtivosť robí človeka úbohým, robí ho menej ľudským, a niekedy až neľudským. Pred Bohom nás zachránia naše dobré skutky nie pozemské dobra – bohatstvo.