Obrázok k článku

24.12. 2021 „… poďme teda do Betlehema (Lk 2, 15) …

Bratia a sestry, „… poďme teda do Betlehema (Lk 2, 15) …“ To sú slová, ktoré povedali pastieri keď od nich anjeli odišli.

Byť pastierom v dobe narodenia Ježiša Krista bolo veľmi bežné povolanie. Je zaujímavé si pripomenúť, koľko veľkých biblických postáv sa práve tomuto povolaniu v živote venovalo – napríklad Ábel, Abrahám, Jakub, Mojžiš, kráľ Dávid… Tí všetci sú dôkazom toho, že Boh nepozerá na vznešenosť pôvodu, či na dôležitosť profesie, ktorú človek v živote vykonáva. On si pre svoje ciele vyberá aj tých, ktorí nie sú dôležití a spoločnosť ich prehliada … Ide len o to, či to chcú aj oni.

Ani v dnešnej dobe sa povolanie pastiera neberie ako lukratívne zamestnanie, v ktorom by sa dala spraviť zaujímavá kariéra. Síce sa nám páčia zábery zo salašov a kolíb, romantické obrázky pasúcich sa ovečiek na lúkach, ale žiť by sme takto asi nechceli. Veď v priemere  valach prejde aj dvadsať- tridsať kilometrov denne plus zodpovednosť za stádo… Keby vám doma vaše dieťa zahlásilo, že chce byť bačom alebo pastierom, pravdepodobne by ste sa mu to snažili vyhovoriť. Pastierstvo nevnímame ako oblasť, ktorá prináša profit a uznanie spoločnosti. S bačami sa skôr spája mnoho vtipov o nadmernom pití alkoholu. A pravdu povediac: život v kolibe či maringotke, skoré ranné vstávanie a každodenná starostlivosť o ovečky, či kravy – to je všetko možné, len nie romantika. Je to ťažká drina.

A predsa – aj keď pastieri nikdy neboli elitou spoločnosti, čítanie o nich je neodmysliteľným príbehom prvých Vianoc. Príbeh o pastieroch – to je to, čo nasleduje hneď po zvesti anjela: – ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ (L 2, 10 -12).

Táto zvesť, alebo časť evanjelia je síce krátka, ale veľmi silná. Je to príbeh o obyčajných ľuďoch, ktorí sa stali skutočnými veriacimi. Je to príbeh o tých, ktorých síce spoločnosť neuznávala, no práve im sa dostalo tej milosti od Boha, aby ako prví ľudia na svete počuli úžasnú zvesť anjela. Je to príbeh o tých, ktorí ako jediní smeli počuť nádherný, nebeský, anjelský spev. Nuž a napokon je to príbeh o krokoch, ktoré musí prejsť viera v Boha v živote človeka: počúvanie, vydanie sa na cestu, hľadanie pravdy, nájdenie pravdy, svedectvo o poznanej pravde, Chválenie Boha. A to znamená jedno: príbeh pastierov má byť dnes príbehom každého jedného z nás. Je to tvoj i môj príbeh. Pozrime sa teda spoločne na kroky viery v živote človeka, tak ako sme ich dnes počuli v evanjeliu.

Počúvanie. To prvé, čo človek má urobiť, je mlčať. Jednoducho byť ticho a sústredene načúvať. A preto majme na pamäti. Viera nie je z toho, čo sme videli, ale z toho, čo sme počuli. Načúvanie Božiemu slovu je jednak prvý krok viery, ale zároveň je to aj niečo ako „palivo“, ktoré vieru živí a udržiava pri živote celý čas. A preto je načúvanie Bohu tak dôležité. Robili tak v tichosti a úžase pastieri. Robme tak dnes aj my!

Vydanie sa na cestu. Hľadanie pravdy. Nájdenie pravdy. Pastieri, ktorí doposiaľ boli nemými svedkami nebeského zjavenia, sa  v ďalšom kroku stávajú jednajúcimi, konajúcimi, aktívnymi ľuďmi. Bez toho, aby medzi sebou viedli zbytočné diskusie o tom, čo sa stalo, robia spoločné rozhodnutie: chcú ísť do Betlehema a presvedčiť sa o pravdivosti anjelského posolstva. „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán. Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach…“ Je úžasné, že pastieri tento zámer zrealizovali okamžite.

Áno, sú veci, ktoré jednoducho nemáme odkladať. Sú veci, na ktoré treba reagovať okamžite. Keby sa pastieri pustili do filozofických úvah, zrejme by sa dopracovali k tomu, že to, čo videli a počuli reálne nie je možné…  že sa to možno ani nestalo, alebo sa im len prisnilo… A tak by sa asi nikam nedostali. Dali by prednosť svojim ovečkám a nikdy by nešli za Baránkom Božím.

A toto je nebezpečenstvo aj v našom živote, v našej viere. Neochota veriť tomu, čo bolo zvestované. Neochota veriť počutému. Neochota ísť a overiť si, či je to tak. Namiesto toho špekulovanie, výhovorky, prekrúcanie, ľahostajnosť … Tu, žiaľ, viera mnohých aj skončí. Príklad betlehemských pastierov nás dnes inšpiruje a motivuje k ďalšiemu kroku: keď si počul, choď aj ďalej! Nezostaň stáť, nepochybuj! Lebo tým pádom si skončil …

Svedectvo o poznanej pravde. Keď pastieri uvideli dieťa, sami sa stávajú zvestovateľmi toho, čo im anjel povedal o tom dieťati (por.: Lk 2, 17-18). Pastieri sa sami presvedčili, že táto zvesť bola pravdivá. Našli pravdu a neostali iba pri tom, ale ohlasovali ju ďalej.

Pastieri spoznali pravdu… koľko je aj nás veriacich, ktorí sme spoznali pravdu. No neuvedomili si, že poznanie pravdy ešte nie je koniec cesty viery. O tom objavenom a poznanom je treba hovoriť ďalej. A treba to robiť s nadšením, tak ako to všetkým ohlasovali aj pastieri.

Chválenie Boha. Pastieri sa vracajú späť k svojmu stádu. Pre nás to znamená, že Vieru je potrebné žiť a vydávať o nej svedectvo v reálnom svete, nielen niekde za múrmi chrámu či kláštora. Pokiaľ sme veriacimi ľuďmi len vtedy, keď sedíme v kostole, je to málo. Buďme ľuďmi, ktorých vieru vidieť aj v bežnom živote! Veď toto je práve to, čo si na nás svet všíma najviac.

Bratia a sestry, byť pastierom bola jednoduchá pozícia, ale Boh aj cez týchto ničím výnimočným ľuďom mohol konať. K takémuto počúvaniu, vydaniu sa na cestu, hľadaniu pravdy, nájdeniu pravdy, svedectvu o poznanej pravde a Chváleniu Boha sme dnes pozvaní aj my. Aká bude naša odpoveď?

 

Zdieľať na Facebooku