Drahí bratia a sestry,

dnes, keď stojíme na začiatku nového roka, je to chvíľa, ktorá v nás prebúdza ticho. Chvíľa, v ktorej sa človek prirodzene zastaví, aj keď možno celý rok bežal a nestíhal sa zastaviť. Chvíľa, v ktorej sa pýtame: Čo ma čaká? Čo chcem zmeniť? K čomu má Boh pozýva?

Možno aj vy máte tento pocit, že dnešný deň nie je iba o tom, aby sme sa zobudili do nového čísla v kalendári. Ale ide o niečo viac, ako keby sám Boh položil na náš stôl nový, čistý list papiera. A povedal: „Toto je tvoj čas. Tvoj nový rok. Skús ho prežiť so mnou.“ A my sa teraz na tento čistý list pozeráme. A hoci je prázdny, už niečo cítime – radosť ale aj ťažobu, ktorú si možno nesieme ešte stále.

Preto sa skúsme na chvíľu vrátiť späť. Nie preto, aby sme rozmýšľali, čo sme mali urobiť inak, ale preto, aby sme v tom celom zbadali Božiu prítomnosť.

Keď sa obzrieme na rok, ktorý skončil, všetci by sme vedeli rozprávať dlhý príbeh. Každý iný. Niektorí z nás sme prežili rok plný radosti, cestovania, rodinných stretnutí, zdravia, požehnaní. Iní prežili rok náročný – možno prerástol do vyčerpania, smútku, otázok, na ktoré neprišli odpovede. A možno niektorí niesli ticho v srdci, o ktorom nikto nevie.

Ale práve tam – v smiechu aj v slzách, v úspechoch aj prehrách, v odvahe aj v strachu – bol Boh. Aj keď sme ho nechápali. Aj keď sme sa ho možno pýtali: „Prečo?“ Aj keď sme si mysleli, že kráčame sami.

A dnes, na začiatku nového roka, mu chceme povedať jedno veľké „Ďakujem.“

Ďakujem za dni, ktoré boli krásne, za ľudí, ktorých si mi poslal, za chvíle pokoja, za úsmev, za svetlo. A ďakujem aj za tie dni, ktoré boli temné. Za chvíle, keď som nerozumel, keď som musel spomaliť, či plakať – aj tie ma niečo naučili. Možno trpezlivosti, pokore. tomu, že nie všetko mám vo svojich rukách.

A práve v tomto postoji vďačnosti sa rodí aj to druhé slovo, ktoré dnes chceme povedať: Prosím. Prosím, Pane, o silu niesť to, čo príde, povedať „áno“, keď ma pozývaš vykročiť, o silu povedať „nie“, keď ma láka to, čo ma od teba odvádza.

Prosím o pokoj – v spoločnosti, rodine, v našich domovoch a srdciach. Prosím o láskavosť medzi nami, o mier, jednotu, či porozumenie. Prosím o nádej pre tých, ktorí ju stratili, pre chorých, starších, osamelých, pre tých, čo zápasia. O nádej pre mladých, ktorí hľadajú svoje miesto vo svete a pre nás všetkých.

A taktiež prosme o dôveru. Dôveru kráčať do nového roka s vedomím, že Boh ide predo mnou, vedľa mňa aj za mnou. Nesie ma, keď nevládzem, dvíha ma, keď padám a sprevádza, aj keď o tom neviem.

Možno si dnes niekto z vás dal novoročné predsavzatie – chce schudnúť, byť menej na mobile, či upratať si život, byť pokojnejší. A je to pekné. Ale čo keby sme si tento rok dali jedno jediné predsavzatie, ktoré nemusí stáť nič a napriek tomu môže zmeniť všetko? Jednoduché, ale obrovské: „Budem viac dôverovať Bohu.“

Dôverovať Mu v radosti, v tme. Dôverovať, keď veci pôjdu podľa plánu. A ešte viac dôverovať, keď sa plány rozpadnú. Dôverovať Mu, že vie, čo robí. Že keď berie, tak preto, aby mohol dávať. Že keď zatvára dvere, tak preto, aby otvoril iné. Že keď mlčí, tak nie preto, že je ďaleko, ale preto, že koná v tichu.

Bratia a sestry, nech tento nový rok nie je len pokračovaním toho starého. Nech je to rok nových začiatkov, uzdravení, zmierenia, dobrých rozhodnutí. Rok, v ktorom sa naučíme byť tichší, pokojnejší, otvorenejší pre Boha.

A keď o rok prídeme opäť sem, nech môžeme povedať: „Nebolo to vždy jednoduché… ale Boh ma niesol. A to stačilo.“

Pane, požehnaj tento nový rok. Požehnaj naše rodiny a všetkých, ktorí nám stoja po boku. Požehnaj naše pracoviská, školy, naše cesty a návraty. Požehnaj naše domovy. Požehnaj naše sny, aj naše boje. A daj, aby sme v každom dni videli Tvoju prítomnosť. Daj, aby sme do nového roka vstúpili nie so strachom, ale s dôverou. Nie so smútkom, ale s nádejou. Nie sami, ale s Tebou.