Drahí bratia a sestry,
dnes stojíme pod krížom. Je Veľký piatok – deň ticha, bolesti, ale aj hlbokej lásky. Pozeráme na Krista, ktorý visí na kríži, opustený, ponížený a odmietnutý. Práve v tejto tichosti sa nám odhaľuje pravda o Bohu a človeku.
Židovský národ po stáročia očakával Mesiáša. Túžili po tom, aby prišiel a vyslobodil ich, prinesol im slávu, silu a víťazstvo nad Rímanmi. Mali svoje predstavy o tom, aký má byť Mesiáš. Možno ho očakávali ako kráľa so zlatou korunou, v nádherných šatách, obklopeného mocou, vojskom, bohatstvom. Chceli niekoho, kto zapadne do ich očakávaní, predstav a nebude narušať ich istoty.
Kristus však prišiel úplne inak.
Neprišiel ako kráľ podľa ľudských predstáv, ozdobený zlatom a vonkajšou slávou. Namiesto toho prijal tŕňovú korunu a cestu poníženia. Neobklopovalo ho bohatstvo ani nádhera, vojsko, ale chudoba a jednoduchosť. Jeho poslaním nebolo zapáčiť sa ľuďom ani naplniť ich očakávania, ale verne uskutočniť vôľu svojho Otca, aj keď to viedlo cez utrpenie a kríž. Prišiel v absolútnej pokore.
A práve preto ho mnohí neprijali. Pretože hoci uzdravoval chorých, vzkriesil niekoľkých mŕtvych a konal zázraky, ktoré ukazovali na Božiu moc, nezodpovedal ich predstavám. Narúšal poriadok, či pokoj náboženských predstaviteľov, ktorí nechceli prísť o svoju slávu a moc.
Podobne aj dnes sa môže stať, že niektorí kresťanskí predstavitelia uprednostnia vlastné pohodlie, prestíž alebo autoritu pred tým, aby niekto „vytrčal“ a prinášal zmenu podľa Krista. Ihneď ho vedia upratať.
Kristus však neprichádza, aby zapadol do ľudských očakávaní, ale aby vyzval k pravde a láske, aj keď to znamená narušiť naše istoty.
Tento príbeh aj mňa pozýva a vyzýva k úprimnosti vo vlastnom živote. Mnohokrát sú moje – (naše kňazské) kázne plné slov o láske, pokoji a odpustení; aj ja sám sa snažím tak hovoriť. Ale realita je iná – ľahko zabúdame na praktickú lásku, skutočné prijatie druhých, ochotu obetovať sa a nesúdiť. Veľký piatok nás pozýva k tomu, aby naša viera nebola len slovom, ale skutkom; aby naše srdcia a životy odrážali Kristovu lásku, aj keď je to ťažké, nepohodlné alebo nepopulárne.
Pripomeňme si príbeh starej ženy, ktorá každý deň kráčala k rieke, aby kŕmila vtáky. Ľudia ju považovali za hlúpu, lebo jej úsilie sa zdalo márne. No ona hovorila: „Nezáleží na tom, koľko vtákov priletí, dôležité je, že niekto príde a ja môžem podať ruku.“ Tak ako Kristus, aj ona nekonala podľa predstáv ostatných, ale podľa volania srdca. A práve v tej jednoduchosti a oddanosti sa prejavuje láska, ktorá dokáže meniť svet, aj keď je nenápadná.
Podstata dnešného dňa spočíva v tom, že Boh neprichádza podľa našich predstáv. Prichádza tak, ako chce on sám – v pokore, v tichu, v láske, ktorá sa obetuje. A je už na nás, či ho takého prijmeme. Či dokážeme prijať Boha nie v zlate a vonkajšej sláve, ale v jednoduchosti a pokore. Či dokážeme prijať Krista nie takého, akého by sme si ho vytvorili, ale takého, aký naozaj je. Či mu dovolíme vstúpiť do nášho života podľa jeho vôle a nie podľa našich podmienok.
Dnešný deň je výzvou pre každého z nás, aby sme sa nesprávali ako zákonníci z Ježišových čias a očakávali Krista podľa svojich predstav. ale prijali ho takého, aký je.
Bratia a sestry, dnes stojíme pod krížom a hľadíme na Lásku, ktorá nezostáva uzavretá v sebe, ale vytrvalo dáva a zachraňuje. Je to Láska, ktorá nás chce spasiť napriek našim slabostiam, hriechom a predstavám o Bohu.