Drahí bratia a sestry!

Zelený štvrtok nás privádza do samého srdca kresťanskej viery. Vstupujeme do večeradla, kde Ježiš Kristus nezanechal svojim učeníkom len spomienku, ale daroval im seba samého – dar, ktorý zostáva aj pre nás.

V tento večer sa nepozeráme len na minulosť, ale vstupujeme do tajomstva, ktoré je stále prítomné. Je to tajomstvo sviatostí, ktoré Kristus ustanovil ako viditeľné znaky neviditeľnej milosti.

Predovšetkým je to sviatosť Eucharistie. Keď Ježiš berie chlieb do svojich rúk a hovorí: „Toto je moje telo…” Nehovorí to len obrazne, ale dáva sa nám celý. Nezanecháva len symbol, ale svoju skutočnú prítomnosť. Eucharistia je prameňom a vrcholom života Cirkvi – miestom, kde sa nebo dotýka zeme.

Dnešný večer si pripomíname aj ustanovenie sviatosti kňazstva. Keď Ježiš hovorí: „Toto robte na moju pamiatku.“ zveruje apoštolom účasť na svojom vlastnom kňazstve. Od tej chvíle je Kristus prítomný nielen v Eucharistii, ale aj v službe tých, ktorí ju sprítomňujú. Kňaz nie je len človek, ktorý koná obrady, ale je nástrojom, cez ktorý koná sám Kristus.

A napokon, aj keď nie ako sviatosť, pripomíname si aj umývanie nôh. Cez tento skutok lásky nám ukazuje vnútorný postoj každej sviatosti: Boh sa daruje človeku a človek je pozvaný darovať sa druhým.

Sviatosti nie sú len rituály. Sú miestom, kde Boh vstupuje do nášho konkrétneho života. 

Koľkokrát však pristupujeme k Eucharistii zo zvyku a zabúdame, že stojíme pred tajomstvom, ktoré nás presahuje. A predsa nás Kristus neustále pozýva: „Vezmite a jedzte.“

Zelený štvrtok je aj výzvou obnoviť našu úctu k sviatostiam. Obnoviť si vedomie, že oni nie sú samozrejmosť, ale dar. Dar, ktorý nás premieňa, ak ho prijímame s otvoreným srdcom.

Prosme dnes Pána, aby sme dokázali hlbšie pochopiť, čo nám zveril. Nech v Eucharistii nachádzame silu pre každodenný život. Ďakujme za dar kňazstva a žime ako ľudia, ktorí sa stávajú darom pre druhých. Práve v tom sa napĺňa tajomstvo, ktoré začína aj dnes večer, že Božia láska zostáva medzi nami.