Bratia a sestry!

Cítite sa počas slávenia liturgie spokojní a šťastní? Tešíte sa, keď vás pozývajú zvony do chrámu a vy môžete byť účastní na liturgii?

V dnešnom evanjeliu sa opakuje slovo: pozvanie a povolanie. Už samotné slovo pozvanie hovorí o tom, že na sv. Liturgie by nemal nikto chodiť z donútenia alebo zo zvyku, ale má sa cítiť ako ten, kto je pozvaný na tú najlepšiu oslavu. Na sväté liturgie by sme mali chodiť ako tí, ktorí sa na oslavu tešia – nie ako niekto, kto o slávenie nemá záujem a bol by radšej niekde inde. Všetci, ktorí sa zúčastňujeme liturgických slávností, by sme mali pochopiť, že pozvanie na liturgiu je pre nás určitým povýšením.

V dnešnom texte sme počuli, že aj samotnému Pánovi sa začali pozvaní jeden za druhým vyhovárať. Preto sa nečudujme, že aj v našich časoch sa nájde človek, ktorý možno nepovie priamo: “pole som kúpil, musím ísť a obzrieť si ho“, ale skôr: “rozbehol som biznis, musím sa teraz starať aby všetko fungovalo…“ atď atď. Akoby sa nič nezmenilo – aj dnes dávame často prednosť materiálnym veciam.

Pozvanie, o ktorom sme dnes počuli bolo adresované pre všetkých – dobrých aj zlých. My kresťania dosť často vieme škatuľkovať ľudí, keď povieme – tento je dobrý a tento zlý. Podľa čoho tak usudzujeme? Žiaľ často podľa svojho vlastného ohodnotenia. Áno, aj nečestní ľudia sú súčasťou Cirkvi, aj hriešni a slabí, ale Cirkev našťastie nie je „spoločenstvo perfektných“. Nie je to spoločnosť dokonalých. Sme len spoločenstvo hriešnikov, uvedomujúcich si svoje zlyhania. Túžiacich po odpustení. Sme spoločenstvo, ktoré prijalo pozvanie na svadobnú hostinu, ku ktorej nás pozval Kristus. On dokonalý je –  je svätý a milujúci. Škoda, že nie vždy kráčame v stopách svojho Zakladateľa a aj nám, rovnako ako mužovi z evanjelia, chýba slávnostné svadobné rúcho, hoci to bolo ku každej pozvánke „automaticky“ priložené.  Nemôžem sa uspokojiť len s tým, že som kresťan a patrím do cirkvi, alebo že som bol pokrstený. Posledné rozhodnutie o tom kto je dobrý a hodný povie Boh a nie my, ktorí neraz posudzujeme podľa vlastných merítok.

Je tu teda nastolená vážna požiadavka: svadobné rúcho. Nemať slávnostné rúcho znamenalo v krajinách Orientu citeľné porušenie zvyku. Niečo ako pohŕdanie hostiteľom, ktoré bolo rovnocenné s ignorovaním jeho pozvania, či odmietnutím, pretože svadobné rúcho bolo súčasťou pozvánky. Aj my ako členovia cirkvi dostávame seriózne varovanie: Povolanie ktoré sme dostali, nám ukladá žiť v zhode s týmto povolaním. Bol si pokrstený? Potom aj ži ako pokrstené dieťa a nerob Bohu na zemi hanbu! Bol si myropomazaný – birmovaný? Potom sa správaj, ako dospelý kresťan. Obrazne povedané: Pred Bohom sa nedá obstáť v šatách vlastnej spravodlivosti. Kto si trúfa predstúpiť pred Boha v odeve vlastnej spravodlivosti, podobá sa hokejistovi, ktorý by chcel na zápas nastúpiť v skvelom značkovom obleku a v najnovších lakovkách, a nie v potrebnom  športovom výstroji. Človek v značkovom obleku a nových lakovkách síce môže vyzerať elegantnejšie ako hráč v hokejovom drese a korčuliach, ale v zápase by neobstál, nemal by najmenšiu šancu. Rovnako pred Bohom neobstojí, kto sa chce spoliehať na odev vlastnej spravodlivosti, ale iba ten, kto si obliekol a nosí Kristovu spravodlivosť. Nuž a čo sú tie šaty? Čo je to rúcho, o ktorom je dnes reč? Je to nové bytie. Je to nový život s novými hodnotami. Použijem citát od sv. Pavla: Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. (Gal 3, 27). Teda sme prijali Jeho spôsoby, Jeho učenie, Jeho myslenie. Hosť, u ktorého sa takéto „rúcho“ nenašlo, bol človekom, ktorý i napriek príslušnosti k cirkvi sa pred všetkým tým „novým“ uzatvoril. Neprijal Božiu Cestu, ale zotrval vo svojej vlastnej spravodlivosti a zbožnosti.

Spomínam si na jednu otázku, ktorú položilo dieťa svojmu otcovi: Kde je Boh? – Otec povedal – je tam, kde Ho pozveš – tam, kde Ho pustíš. V dnešnom evanjeliu – „pozvanie na svadbu“ nás Boh pozýva – On chce aby sme prišli na svadbu. Ide o to, aby sme Ho do nášho života pustili. – Teda aby sme Ho pustili do nášho vnútra a riadili sa ním. Ide o to nielen byť členom Cirkvi, ale žiť podľa Krista.

Bratia a sestry, cítite sa na liturgiách spokojní a šťastní? Takto som začal dnes svoj príhovor. Na túto otázku si musíme odpovedať každý sám. Avšak v prvom rade si musíme odpovedať – chodím sem z povinnosti či donútenia? alebo ako pozvaní, ktorý sa na oslavu teší?
Amen.