Bratia a sestry, hádam, že každý z nás pozná pieseň „Môžeme si už odpustiť“ od Zuzany Smatanovej. V texte piesne znejú tieto slová: Som iba človek a kým tu som urobím ešte pár chýb… Môžeme si už odpustiť? Je mi to ľúto a strácam hlas. Hlbokú bolesť do kostí v srdci pomaly rozpúšťam. Tak môžeme si už odpustiť? Teraz cítim, že je čas. Tresty za ublíženie na šťastí. Ti odpúšťam, odpúšťam…

V dnešnom evanjeliu sme viackrát počuli slovo odpustiť a najsilnejšie pozvanie bolo, aby sme odpustili „zo srdca“. Myslím si, že s odpustením, či neodpustením máme všetci skúsenosť. Musíme si priznať, že aj nám je mnohokrát ťažko odpustiť ľuďom – mnohokrát aj tým, ktorých máme veľmi radi. Dnes sme všetci pozvaní k tomu, aby sme odpustili zo srdca. Musím povedať, že význam odpustenia, ku ktorému sme dnes pozvaní, nie je len duchovný, ale aj psychologický. Odpustenie nie je prepáčením, zabudnutím, či tolerovaním zraňujúceho správania. Naopak, je procesom, ktorý môže byť dlhodobý, bolestný, vedie cez prežívanie negatívny emócií voči človeku, ktorý ublížil, cez rozumové spracovanie a pomenovanie toho, čo sa stalo, až po rozhodnutie odpustiť a nepomstiť sa. Ak odpustíme, neznamená to, že automaticky začneme znovu dôverovať. Ale neznamená to ani, že budeme krivdu stále pripomínať. Odpustenie by nás malo doviesť k zmene myslenia, pocitov, slov a správania voči človeku, ktorý nám ublížil. Ak táto zmena nastane a v konečnom dôsledku prinesie pokoj do srdca, vtedy sme odpustili.

Vieme, že zatrpknutosť a neodpustenie je jedným z častých a nevidených hriechov. Často sa stretávame s tým, že niektoré veci sa vraj nedajú odpustiť, prípadne nám blízky človek povie, že odpustil, ale z jeho správania je evidentné, že má od odpustenia ďaleko. Veľmi výrečný je príbeh v knihe Lewisa B. Smedesa: Odpusť a zapomeň (2004),hovoriaci o mužovi, ktorý cudzoložstvo svojej ženy riešil dlhý čas tzv. spravodlivým milosrdenstvom, kde jej svojím chladom a povýšenectvom dával najavo, aká je ona úbohá a on dobrý… Väčšina ľudí možno pozitívne zodpovie otázku, či odpustili konkrétnej osobe, no z neochoty hovoriť o danom človeku, resp. neustálom spomínaní krivdy môžeme usúdiť, že k odpusteniu neprišlo. Môže to byť spôsobené i tým, že mnoho ľudí nerozumie podstate odpustenia.

Ako často počujeme z úst ľudí, mnohokrát aj veriacich: Ja nič proti nemu nemám, ale… Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame… prednášame denne v modlitbe. Možno tak často, že si už ani neuvedomujeme dosah Ježišových slov. Vieme, že máme odpúšťať. A možno si aj myslíme, že odpúšťame. No neuspokojujeme len sami seba?

Každý z nás žije v sieti vzťahov – rodinných, spoločenských, politických, medzinárodných, cirkevných… kde sa nedá vyhnúť tomu, aby sme nikdy nezranili toho druhého. Sused suseda, brat brata, manžel manželku, otec syna, syn otca, kamarát  kamaráta, nadriadený podriadeného a naopak, nevesta svokru, svokra nevestu, Slovák Maďara, biely čierneho… Koľko našich vzťahov je však poznačených neodpustením? „Ja nič proti nemu nemám, ale…“Predovšetkým platí, že odpustenie previnení sa priamo dotýka každého z nás. Kristus často ponúka návod v evanjeliách: nech slnko nezapadá nad tvojím hnevom; keď ideš pred oltár, pomer sa najprv so svojím bratom.

Aby sme však vedeli naozaj druhému odpustiť, sami si musíme uvedomiť, že potrebujeme odpustenie. Ak sa v našich rodinách vyskytnú bolestné nedorozumenia, láska jednotlivých členov to prekoná iba odpustením. Práve rodina je škola odpúšťania. Jej model si odnášame do života. Rodič je prvým príkladom odpúšťania. Netreba vždy slová. Deti vidia, ako sa rodičia správajú voči sebe navzájom, k druhým… Nie je hanba, ak si rodič pripustí vlastnú chybu a prizná ju pred partnerom, či dokonca pred dieťaťom. Väčšina z našich hriechov sú totiž previnenia voči najbližším.

Bratia a sestry, bez odpustenia – odpúšťajúcej lásky sme len pokrytcami. O odpúšťaní hovorí aj nasledujúca skúsenosť: „Vyrastala som v rodine, do ktorej prirodzene patrili aj starí rodičia. Spomínam si na krásne detstvo v kruhu veľkej rodiny. Starý otec bol vášnivý rybár a hubár a na staré kolená aj záhradkár. Chodievali sme na spoločné výlety do prírody. Pamätám si na jeho zvláštny humor. Niekedy ma dohnal až k slzám. Mali sme radi starých rodičov. Až oveľa neskôr som sa dozvedela, že starý otec bol alkoholik a v mladosti pripravil nejednu ťažkú chvíľu svojej manželke i deťom. Moja mama však o ňom nikdy zle nerozprávala. Chránila náš detský svet, no zároveň aj dôstojnosť dedka a náš obraz o ňom. Vždy nám zdôrazňovala: Veľká láska zakrýva množstvo hriechov.“

Niekedy sa zdá, že je nemožné stále odpúšťať, trpezlivo znášať príkorie. Niektorí kresťania nedokážu bez šomrania zniesť trpkosti zo strany istých osôb. Tvrdia, že pre pokoj treba s nimi ukončiť vzťah. Bez odpúšťajúcej lásky sme však len pokrytcami. Hoci by sme aj denne boli na svätej liturgii – omši a prijímali Oltárnu sviatosť. Bez odpúšťania nepokročíme v láske. Niekedy si myslíme, že v odpúšťaní je čosi ponižujúce. Nie, človek rastie pred Bohom.

Bratia a sestry, sme iba ľudia a kým tu budeme urobíme ešte veľa chýb. Ale vždy si môžeme odpustiť… záleží iba na nás, aký zaujmeme postoj. Všetci sme už v živote odpustili, a dobre vieme, aké je to príjemné. Možno nám tiekli slzy. Boli to však slzy radosti, pochopenia – odpustenia. Pozvanie k odpusteniu platí aj dnes, záleží iba na nás….