Bratia a sestry, slová z dnešného evanjelia by sa na prvý pohľad mohli zdať veľmi radikálne. „Kto miluje otca alebo matku,… syna, … dcéru… viac ako mňa, nie je ma hoden.“ Čo si má človek predstaviť, keď počuje takéto slová? Ako to Ježiš myslel? Prišiel snáď s niečím novým?

Ježiš v podstate nepovedal nič nové, len „na drobné rozmieňa“ to, čo my tak dobre poznáme: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily“ To, čo od Neho počujeme dnes, nie je nič iné ako aktualizácia tohto prikázania do nášho každodenného praktického života.

Určite by nebolo správne ťahať Ježišove slová do extrému a poviem to hrubo – vykašľať sa na svojich rodičov, manželku, či vlastné deti a mať v ústach len to, že takto nasledujem samotného Krista. Veď v platnosti ostávajú aj iné prikázania – „Cti otca svojho a matku svoju, aby si dlho žil na zemi…“ A rovnako aj prikázanie lásky k Bohu má svoje pokračovanie v prikázaní lásky k človeku: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ To všetko platí, ale Ježiš si nárokuje prvé miesto.

Môže sa stať, že v živote zažijeme chvíle, keď si budeme musieť vybrať medzi Kristom a otcom, alebo mamou, synom, či dcérou. Ako sa vtedy rozhodneme? Samozrejme, bude to ťažké rozhodnutie, pretože môžeme našich milovaných a rodinu stratiť, pretože môžeme prísť o dobré vzťahy… Dokážeme v takej chvíli dať prednosť Kristovi?

Ono sa nemusí jednať o nejakú hraničnú, existenčnú situáciu. Komu dáme prednosť, či Kristovi, či rodine, to sa zväčša prejavuje v bežných záležitostiach všedného dňa. Ako kňaz neraz počúvam: „Nemohol som v nedeľu prísť na liturgiu – lebo sme čakali návštevu a museli sme všetko pripraviť a navariť…“ alebo „nepovedal som synovi, že urobil zlú vec…nechcem, aby sme sa pohnevali..“  Čo ti bránilo prísť „do kostola“ aj s návštevou, alebo všetko pripraviť o deň skôr? Stačí jasne vyjadriť svoj postoj: „Prosím, rešpektujte, že pre mňa je dôležité byť na liturgii… Alebo svoju vieru a vernosť Kristovi dokázať tým, že jasne vyjadrím svoj nesúhlas so zlým konaním: “… prosím rešpektuj Božie prikázania, podľa ktorých som ťa vychovával a podľa ktorých chcem žiť…” Podobných situácií, do ktorých sa mnohokrát dostávame všetci, môže byť mnoho. Na prvý pohľad sú to maličkosti, ale práve v týchto – obyčajných, malých základných veciach – sa prejavuje naša vernosť, či nevernosť.

Svojím jasným postojom vernosti ku Kristovi nehovoríme, že nemáme radi svojich priateľov, rodičov, známych… Máme ich radi, ale ešte viac milujeme toho, kto ich stvoril a dal nám ich.

Jeden príbeh hovorí, ako mal malý chlapec veľmi rád svojho obľúbeného kanárika. Raz jeho matka ochorela a spev vtáčika jej veľmi prekážal. Keď sa to chlapec dozvedel, dal kanárika strýkovi.

Prečo si to urobil, predsa si ho mal veľmi rád? – spýtala sa matka.

To je pravda – odvetil chlapec – ale teba ľúbim ešte viac. Nechcem nič, čo ti spôsobuje utrpenie…

Aj my máme milovať Boha tak, ako ten chlapec miloval svoju matku – pripravení vzdať sa všetkého a na prvé miesto postaviť Boha.

Už aj prvé prikázanie z desatora: „Ja som Pán, Boh tvoj! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“. nás vedie k tomu, aby sme uznali Boha za svojho najvyššieho Pána v živote – aby bol v našom živote vždy na prvom mieste.  Nesmieme dať prednosť nikomu a ničomu. Najväčším nebezpečenstvom je, že nám Boha niekedy zacláňajú stvorenia a veci a podnecujú nás k tomu, aby sme na neho zabudli.

Bratia a sestry, keď som bol mladší, závidel som učeníkom, že mohli byť osobne s Ježišom. Vlastne im to v kútiku svojej duše závidím dodnes. Ale niečo sa predsa zmenilo. Dnes si uvedomujem, že byť Ježišovým učeníkom, ostať stáť po jeho boku v každom okamihu života, nie je vždy ľahké. Svedčia o tom aj Ježišove slová, ktoré sme dnes počuli „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden.“ (Mt 10,37). Prosme Krista o silu, aby sme ho vedeli milovať celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou a dať ho na prvé miesto vo svojom živote.