Obrázok k článku

Lk 13, 10-17

Bratia a sestry. Nedávno som videl jeden pútavý príbeh o „nekresťanskej“ komunite a pomeroch ich života, kde sobáš aj s maloletou sa stal samozrejmosťou. Predstavený tejto komunity sa nechal titulovať ako prorok. V komunite mal veľkú moc. Veľa a často hovoril o tom, že majú byť k sebe navzájom milosrdní, láskaví, obetaví… veľa krásnych rečí – avšak ich život bol o niečom inom. Zaobchádzanie mužov so ženami bolo na úrovni jednania s tovarom. O skutočnej láske k druhému sa tu naozaj nedalo hovoriť. Všetky ohavnosti ktoré páchal prorok a muži tejto komunity, nazývali “božou vôľou“. V skutočnosti to bolo miesto, kde sa diabol skrýval za Boha. Tento dokument autor nazval „Miesto bez Boha“.

Spomenul som tento príbeh, lebo sa mi vynoril pri pohľade na predstaveného synagógy v dnešnom čítaní. Myslím, že dodržiaval v živote všetky predpisy, zákony, alebo sa aspoň snažil… Tvrdým presadzovaním predpisov uprednostnil v tomto prípade zákon pred láskou k blížnemu – pred ženou, ktorú Kristus uzdravil. Pre Ježiša bola táto situácia celkom jasná: je tu človek, ktorý potrebuje uzdravenie – pomoc. Láska k žene z evanjelia viedla Ježiša k tomu aby ju uzdravil. Nie zákon.

Náboženstvo bez lásky stráca cenu aj keby vonkajšie znaky a prejavy zbožného života mali čo akú vysokú úroveň. Aj keby sa človek usiloval zachovávať všetky náboženské predpisy, rituály… ale nebola by v ňom láska k druhým ľuďom – opravdivá, aktívna, tvorivá láska, pochopenie, ohľaduplnosť, tak zbožnosť takého človeka by bola bezcenná.

Aj dnes sa u nejedného kresťana prejavuje neláska a tvrdosť srdca k druhému. Aj dnešný kresťan sa môže tak, ako predstavený synagógy správať navonok pobožne – chodí do kostola, vidno u neho aj iné prejavy pobožnosti, ale keď sa má prejaviť jeho láska a ohľaduplnosť k ľuďom, vtedy zlyháva. Od tohto by sme sa mali očistiť. Učme sa od Ježiša, čo je to láska a záujem o druhého, čo to znamená brať druhého človeka vážne ako Božie dieťa. Láskou by mali byť preniknuté a poznačené všetky naše postoje a všetko naše správanie. Prejavovať lásku v prvom rade v rodine – medzi manželmi,  medzi rodičmi a deťmi. Lásku k členom rodiny nestačí len cítiť, treba ju konkrétnym spôsobom prejavovať. Manžel, ktorý skutočne miluje svoju manželku, jej dáva slovami i skutkami najavo, ako veľmi si ju cení, rešpektuje jej osobnú dôstojnosť, berie do úvahy jej názory, myšlienky a pocity. Manželka, ktorá skutočne miluje svojho manžela si hlboko ctí jeho starostlivosť, podporuje ho, nemá prehnané nároky ale spolupracuje s ním. Je tiež dôležité, aby rodičia prejavovali lásku svojim deťom a napĺňali ich citové potreby. Všetky takéto zdravé prejavy lásky pomáhajú vybudovať šťastnú, súdržnú rodinu.

Takéto prejavy lásky by mali fungovať nielen v našich rodinách, ale aj v spoločnosti, Cirkvi a na pracoviskách.

Toto, čo som napísal je možno len ideál a sami cítime ako ďaleko sme od takejto lásky v rodine, Cirkvi i spoločnosti… Áno mnohokrát aj nám kresťanom je bližší postoj predstaveného synagógy. Navonok byť pred druhými milý, pobožný, dôstojný – ten, ktorý dodržiava zákon, ktorý prispeje na charitatívne, farské či nemocničné účely a je to len dobré, keď to vidí množstvo ľudí, alebo keď sú tam média… Ale ak máme prejaviť lásku v súkromí, v konkrétnom prípade, naozaj preukázať obetavosť, vtedy ihneď stroskotáme.

Nemecký básnik z 18.storočia Friedrich Hölderlin napísal, že „pokus stvoriť raj na zemi sa vždy končí peklom“. Naše storočie a pôsobiace zločinné ideológie poskytujú dosť dôkazov o pravdivosti tohto tvrdenia. Rodinu, Cirkev a spoločnosť nemôžeme vytvoriť bez prejavov lásky. Ak by sme to predsa urobili, skončili by sme ako komunita o ktorej som rozprával na začiatku. Zákon by bol pre nás normou. Následne naše rodiny, Cirkev, spoločnosť by sme mohli nazvať miestom bez Boha. Miestom, kde by sa o skutočnej láske nedalo hovoriť. Všetky zločiny, násilie, podvody, ohavnosti, atď. by sme zakrývali rúškom “božej vôle“. V skutočnosti by to bolo miesto, kde by sa diabol skrýval za Boha.

Zdieľať na Facebooku