Dnešný sviatok nám ukazuje cieľ nášho života na zemi. Dovoľuje odpovedať na otázku: načo žijem, načo sa namáham, prečo musím pracovať na svojom charaktere, starať sa o dobro, keď svet zaplavuje potok zla. Ježiš, Boží Syn, nám ukazuje cieľ nášho pozemského putovania.

Ježiš vstupuje do neba ako prvý spomedzi obyvateľov zeme a preto, sestra a brat, i ty môžeš rátať s nebom, ale pod podmienkou, že budeš svedkom Ježiša, že budeš „skrytým pokladom“ a „soľou zeme“.

Čo mám teda robiť? Pán Ježiš počas svojej činnosti nielen nám ukázal nebo ako cieľ života, ale aj vyznačil cestu, ktorá vedie do neba – a nad tým sa treba zamyslieť.

„Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16, 16) – učil Kristus. Všetci sme pokrstení, a kde je viera? Predsa verím! Dobre, ale ako vyzerá tvoja viera? Boh dal zjavenie – a to je Božia výzva. Máš na ňu odpovedať tak, ako sv. Pavol, ktorý predtým prenasledoval učeníkov Krista.

Pán Ježiš kedysi hovoril, že strom poznať podľa jeho ovocia a človeka podľa jeho skutkov. Či tvoje skutky, správanie, chovanie – svedčia, že si človekom viery?

Veriacim ľuďom aktuálne hrozí isté nebezpečenstvo: môžu podľahnúť pokušeniu obmedzenia svojej viery na náboženské praktiky v kostole. To by im dovolilo život oslobodený od prikázaní Dekalógu. Vtedy by im život pripomínal železnicu, ktorú tvoria dve koľajnice: jedna koľajnica – to sú náboženské praktiky, druhá – to je každodenné správanie. A zvyčajne sa ľudia starajú, aby, tak ako na železnici, tie dve koľajnice sa nikdy spolu nestretli. Na železnici to musí byť tak, ale v živote tieto dve koľajnice musia tvoriť jednu líniu, ináč naša viera bude zavesená v prázdnote. Iba viera, ktorá má vplyv na každodennosť, vedie k spáse.

Ak veríš Kristovi úplne a bez výhrad, zachovaj prikázania, oni totiž vyznačujú cestu spásy. Tak povedal Pán Ježiš tomu mladíkovi v Evanjeliu, ktorý sa pýtal, čo má robiť, aby dosiahol večný život. A na otázku, ktoré prikázanie je najdôležitejšie, Kristus odpovedal: že všetky. To isté hovorí Ježiš aj nám.

Povieš, že je to ťažké. Určite áno. Ale Pán Ježiš nás nikde neuistil, že ľahká cesta vedie do neba. V Reči na Hore zazneli slová: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7, 13-14). Pochopili to svätí, ktorých život obdivujeme. Ježiš nečaká na veľké slová, dobrú vôľu – ale čaká na skutok, napriek ťažkostiam a pokušeniam.

Sme slabí – Kristus to dokonale vedel. Vedel ešte viac, k čomu sa tak mnohí z nás nechcú priznať: že dôverovať vlastným silám znamená odsúdiť sa na istý neúspech. Preto vystríhal Petra, preto prosil Apoštolov o bdelosť. Preto k nim i k nám volá: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5) a zanecháva nám sväté sviatosti ako znaky prítomnosti medzi nami, znaky skrze ktoré nás obdarúva svojou Božou mocou – milosťou. Uprostred týchto znakov najúctyhodnejší znak je Eucharistia, v ktorej On sám je pokrmom, tak duchovné sily Kristus posilňuje Chlebom, ktorý dáva večný život. Len, či my na to pamätáme? Či to využívame?

Tu je príbeh mladého človeka, ktorý išiel z dediny hľadať prácu do mesta. Dobre sa mu vodilo. Ale smútok, pocit samoty, spojené s istým zanedbaním sú niekedy príčinou choroby. Dostal sa do nemocnice. Aj napriek užívaným liekom sa cítil čoraz slabší. Nechcel trápiť rodičov, ale nakoniec sa rozhodol a napísal im list. Opísal v ňom svoj stav. Otec sa ho rozhodol navštíviť. Matka, okrem rôznych drobností, poslala mu bochník chleba. Keď otec stál pri lôžku svojho syna, videl bledú, zúboženú tvár. Rozložil privezené drobnosti. Nakoniec vyňal chlieb. – Tato, daj mi kúsok toho chleba – poprosil syn. Otec odkrojil kúsok matkinho chleba. Chorý začal jesť. Už dávno mu nič tak nechutilo. Chlieb z rodného domu mu navrátil sily.

Chlebom z rodinného domu je Eucharistia. Si slabý, tvoja duša trpí na duchovnú anémiu. Treba ju posilniť. Vlastne tým chlebom, ktorým sa stal Kristus.

Sv. Pavol nás v listoch napomína, aby sme pamätali na cieľ nášho povolania, a je ním nebo, do ktorého vystupuje Kristus. Vstupujeme do neho skrze vieru, zachovávanie prikázaní, posilnení silou, akou nás obdarúva Kristus v znakoch svojej prítomnosti a sily – svätých sviatostiach.

V dnešný sviatok zahľadení spolu s Apoštolmi na Ježiša vystupujúceho do neba, dovoľme, aby táto pravda, „osvietila nás“ a aby náš život riadila Božie Láska, lebo skutočne je schopná osvietiť. Stačí si uvedomiť, že i tebe (i mne, každému z nás) je sľúbené nebo.