Dnešná slávnosť nás prenáša do ďalekej minulosti, do čias východu vyvoleného národa z egyptského otroctva. Pripomeňme si tú noc, keď všetkých prvorodených synov Egypťanov zabil anjel. Iba synovia Izraela boli uchránení pred smrťou. Boli ušetrení! Od toho času Židia na znak vďačnosti dávali do služby Bohu všetkých prvorodených na 40-ty deň po narodení. Obetovaní sa stávali kňazmi. Postupom času kňazstvo prevzal jeden rod – rod Árona. Ale Židia naďalej prinášali svojich prvorodených do svätyne, aby ich obetovali Bohu. Avšak vzali ich späť domov. Symbolickou formou výkupného pre kňazov bol baránok alebo dva holúbky.
V dnešnej slávnosti si pripomíname deň, v ktorom podobne urobili rodičia s Dieťaťom Ježišom, s Prvorodeným spomedzi všetkých prvorodených. Bola to skutočná, opravdivá obeta. Najsvätejšia Matka a sv. Jozef predstavili totiž Bohu vo svätyni Toho, ktorý prišiel ako „svetlo na osvietenie pohanov“ (Lk 2, 32), Toho, „ktorému budú odporovať“ (Lk 2, 34). Toho, ktorý „je obetovaný za nás“, Kňaza z kňazov. V prorockom videní to videl starec Simeón. Pochopil, že pre Najsvätejšiu Matku je to bolestná obeta. „Tvoju dušu prenikne meč“ (Lk 2, 35) – povedal jej. Preto obetovanie Ježiša vo svätyni sa nazýva jednou z bolestí Najsvätejšej Matky.
Nie je teda ťažké pochopiť, že dnešná slávnosť je aj sviatkom rodín, ktoré obetovali svoje deti do služby Bohu. To je ich sviatok. Rodičia si možno dnes pripomínajú chvíle, keď sa museli odhodlať pre obetu, keď počuli im adresované slová: „Mama, idem do seminára! Otec – vstupujem do kláštora!“. Možno začali vysvetľovať deťom: „Synu, ešte sa zamysli, aby si potom neľutoval! Teraz sa uč! Skonči vysokú školu, a potom uvidíš. Ak však zostaneš pri svojom zámere, ja ti nebránim, dokonca ťa požehnám“. Bol to veľmi vážny moment, vzrušujúca chvíľa, možno ju dokonca sprevádzali slzy.
Možno to bolo ako so sv. Bonaventurom – slávnym doktorom Cirkvi. Jedného dňa prišla k sv. Františkovi z Assisi matka s dieťaťom na rukách. S plačom začala prosiť: „Pre lásku Ježiša a Najsvätejšej Matky ťa úpenlivo prosím, otče, zachráň moje dieťa, a ak získa zdravie, dám ho do služby Bohu v tvojej reholi“. A takú obetu Boh prijal. Zachránené dieťa to je vlastne sv. Bonaventura.
I dnes sú rodičia, ktorí radi obetujú Bohu nielen jedno dieťa. Máme v diecéze také rodiny, ktoré dali do služby Bohu viac detí. To sú rodičia s veľkými srdcami. Dokážu nimi objať celú Cirkev i všetkých ľudí. Súhlasia s obetovaním vlastných detí pre Božiu slávu i šťastie iných.
Bohužiaľ, stáva sa aj ináč. Niektorým rodičom obetovanie dieťaťa do Božej služby je veľmi ťažké. Keď sv. Stanislav Kostka vyznal rodičom zámer vstúpiť do kláštora, otec pohrozí, že vypáli kláštor, ktorý sa odváži prijať jeho syna do svojim múrov.
Podobne to bolo s jedným misionárov, ktorí súčasne pracuje v Zambii. On vstúpil v k jezuitom proti vôli otca. Vždy, keď otec prechádzal cez mesto, pozval syna na železničnú stanicu a stále kládol synovi tú istú otázku: „Rozmyslel si si to?“ Po jeho rozhodnom potvrdení, že nie, odchádzal bez slova.
Máme dnes takých rodičov, ktorí súhlasia s tým, aby ich syn vstúpil do seminára, ale za žiadne poklady nechcú dovoliť dcére vstúpiť do kláštora. Akí sú poľutovania hodní! Často sa zdajú, že sú to dokonca nábožní ľudia. Modlia sa za kňazské a rehoľné povolania, ale – Bože chráň – nie pre svoje deti!
Zabúdajú, že deti sú predovšetkým vlastníctvom Boha, ich starosti boli iba zverené v charaktere depozitu. Chceli by urobiť deti šťastnými svojim vlastným spôsobom, pričom nevidia, že týmto spôsobom im môžu ukrivdiť.
Ak rodičom záleží na šťastí ich detí, tak sa musia usilovať o to, aby na základe darov, ktoré im udelil Boh, oni našli svoje miesto v živote a splnili svoje úlohy. Tu spočíva kľúč k šťastiu ich detí. A to tak k šťastiu dočasnému, ako i večnému. Dieťa vyhráva svoj život vtedy, keď sa v ňom nachádza. Naproti tomu prehráva, keď sa v ňom stratí. Ľudia, ktorí neodpovedali na povolanie, sú spravidla sami nešťastní a robia nešťastnými aj iných. Zostáva v nich žiaľ voči tým, ktorí ich naklonili, aby sa postavili proti Božím zámerom. Často tento žiaľ pociťujú voči rodičom.
Drahá matka, drahý otec, ak zbadáš, že dieťa sa chce obetovať pre službu Bohu, nezabraňuj mu, nesťažuj mu, aby mohlo ísť touto cestou. To nestačí. Vynalož úsilie, aby v dome panovala náboženská atmosféra, napomáhajúca rozvoju kňazského alebo rehoľného povolania. Urob to v duchu vďačnosti Bohu za mimoriadny dar milosti pre tvoj dom. Nech ti je vzorom Najsvätejšia Matka, obetujúca svojho Syna vo svätyni.
Ak ti dieťa v dôvere vyjaví svoj zámer ísť do seminára alebo do kláštora, ber ho vážne. Milosť povolania nie je vždy taká jasná, že ju možno uznať za absolútne istú. Preto sa rozprávaj s dieťaťom, aby si sa presvedčil, či sa jeho rozhodnutie zhoduje s Božími plánmi a Jeho vôľou. Nevykrúcaj sa z obetí spojených s uskutočnením povolania syna či dcéry. Pamätaj tiež, že povolanie je Božou milosťou. Treba ho obklopiť modlitbou.
Teš sa zo snov dieťaťa, ale nemaj mu za zlé, keď sa vráti z vybranej cesty.
Poznamenajme ešte, že obetovanie Ježiša v jeruzalemskej svätyni veľmi potešilo nábožného Simeóna i Annu. Radovali sa z narodenia Spasiteľa sveta v osobe Veľkňaza, Ježiša Krista. Svoju radosť i vďačnosť vyjadrili obetujúcim rodičom. Takou radosťou i vďačnosťou musíme obdariť všetky rodiny, ktoré dovoľujú zrodiť sa a rozvinúť povolaniam do Božej služby. Modlime sa dnes za rodičov, aby s ochotným srdcom oddávali synov do seminára, a dcéry do kláštora.