Počiatok ľudského života je ukrytý hlboko v oblasti muža a ženy. Vzájomné darovanie súčasne otvára celý priestor manželskej lásky pre spoluprácu s jediným Pánom a Darcom života – Bohom , Stvoriteľom.
V tajomstve počatia nového života sú manželia obdarovaní tým najväčším darom, aký možno dostať – darom dieťaťa. Jedine manželstvo má túto jedinečnú výsadu – povolanie k rodičovstvu, k priamej účasti na nádhernom Stvoriteľovom diele, na stvorení nového života.
Dieťa zviditeľňuje a potvrdzuje presvedčenie, že láska je mocnejšia než smrť. V očiach dieťaťa k nám prichádza kúsok neba, záblesk večnosti, prvotnej nevinnosti a šťastia.
Rodičia v dieťati nielen prekračujú fyzikálne hranice svojho života, ale zároveň sú pozvaní k nádeji na definitívne zničenie smrti, ktorá, ako to človek prežíva od nepamäti, nepatrí k prirodzenosti človeka, stvoreného na Boží obraz a podobu.
Človek vo svojich dejinách sa vždy snažil znova nadobudnúť stratenú nesmrteľnosť. Z tohto úsilia vyrastá celá ľudská kultúra a umenie. Tu má korenie aj náboženskosť človeka.
Vzťah k novému životu – vzťah k deťom – podmieňuje a určuje trvanie, vzrast alebo pád každej civilizácie. Prijatie detí dáva budúcnosť, ich odmietnutie znamená zánik rodiny, rodu, národa, štátu. Deti sú síce bezbranné, ale zároveň silnejšie než akákoľvek moc.
Je pomerne ľahké predstaviť si budúcnosť ľudstva bez armády, ale predstava sveta bez detí je zvrátená a nemožná. Prázdne pôrodnice a školy sú predzvesťou blízkeho spoločenského rozvratu, lebo tam, kde niet detí, nie je ani neha, obetavosť, súcit a solidarita. Bohatstvo a prepych nemôžu priniesť šťastie, ale sú dôvodom pre strach, zločinnosť a ďalšie stupňovanie nespravodlivosti.
Ako je krehká ľudská láska, tak je krehučký a zraniteľný aj počiatok ľudského života. Počaté dieťa najprv nesmelo, potom však celkom rázne „zaklope“ na dvere srdca matky: „Tu som!“
Žena, ktorá nosí v sebe toto tajomstvo, najskôr sa s ním podelí s otcom dieťaťa. Áno, žena vie prvá, že bude matkou, a muž sa to dozvedá práve od nej. Je to nesmierne vzácna a možno najkrajšia chvíľa manželského života.
Od ženy závisí nielen budúcnosť dieťaťa, jeho prijatie či neprijatie, ale aj budúcnosť manželstva a celej rodiny, šťastia či nešťastia, radosti či smútku.
Ak dnes stretávame na uliciach toľko smutných ľudí, to nie je iba preto, že sú ťažké časy. Veď časy nikdy neboli ľahké. Veľa smútku sme si zapríčinili a zapríčiňujeme sami, najmä ten, ktorý pramení z odmietnutia dieťaťa.
Jedným liekom na tento smútok je ľútosť a dobrá svätá spoveď, lebo Boh dokáže odpustiť aj to najväčšie zlo. Tam, kde sa nemohol stať prameňom radosti nový život, prináša radosť odpustenie a vedomie, že Boh neodmieta nikoho, ale miluje všetkých.
Počatie a prijatie nového života je pre opravdivú lásku jej vrcholom a dôvodom neopísateľnej radosti. Boh predsa miluje každé dieťa, nielen to prvé či druhé… Mali by sme dnes my, čo sme sa narodili ako tretie či piate dieťa v poradí, vôbec nejakú šancu prísť na tento svet?
Všetci sme kedysi nesmelo zaklopali na srdce našej matky: „Tu som, mamička!“ – a čakali sme na jej odpoveď. Aj náš život bol vtedy taký krehučký a zraniteľný, že mohol byť zachránený iba v priestore tej lásky, ktorá je trpezlivá, obetavá, milosrdná a dobrá ako naša mama; ktorá živí, rozvíja a ochraňuje ako láska nášho Otca. Sme tu preto, lebo sme boli milovaní.
Počiatok nášho života je skrytý v láske Boha a našich rodičov.
Koniec nášho života smeruje cez Božie milosrdenstvo k inému Počiatku, ktorý je v samotnom Bohu. Je to plná účasť na večnom živote, ktorý sme dostali ako dar zmŕtvychvstalého Krista.
Otvorme si srdcia pre tento dar a neváhajme k tomu povzbudzovať aj iných ľudí. Veď život človeka sa nekončí, iba mení. V Kristovi dostávame nový život, lebo „kto je v Kristovi, je novým stvorením“ (2 Kor 5, 17)
„A prisľúbenie, ktoré nám dal on, je večný život“ ( 1 Jn 2, 25)
Dr. páter Martin Pavúk, MSC