Obrázok k článku

Príhovor pápeža Františka na záver stretnutia o ochrane maloletých

Drahí bratia a sestry,

súčasne ako ďakujem Pánovi za to, že nás v týchto dňoch sprevádzal, chcem sa vám všetkým poďakovať za vášho cirkevného ducha a konkrétne úsilie, ktoré ste tak veľkodušne preukázali.

V našej práci sme si opäť raz uvedomili, že závažnosť pohromy, akou je sexuálne zneužívanie mladistvých, je fenoménom historicky rozšíreným žiaľ vo všetkých kultúrach a spoločnostiach. Len v nedávnej dobe sa stalo predmetom systematických štúdií, a to vďaka zmenenej citlivosti verejnej mienky na problém, ktorý bol v minulosti považovaný za tabu, t. j. keď všetci o ňom vedeli, ale nikto o tom nehovoril. To mi pripomína v minulosti v niektorých kultúrach rozšírené kruté náboženské praktiky pohanských rítov prinášania živých obiet – často detí. Avšak ani dnes dostupné štatistiky o sexuálnom zneužívaní mladistvých od rôznych organizácií a národných i medzinárodných agentúr (Svetová zdravotnícka organizácia, UNICEF, Interpol, Europol a iné) nereprezentujú pravý stav tohto fenoménu, častokrát podhodnotené, najmä z toho dôvodu, že mnohé prípady sexuálneho zneužívania mladistvých neboli nahlásené[1], obzvlášť tie veľmi početné, ktoré sú páchané v rodinnom prostredí.

Zriedka sa totiž obete zdôveria a vyhľadajú pomoc[2]. Za touto zdráhavosťou môže byť hanba, rozpaky, strach z pomsty, pocity viny, nedôvera k inštitúciám, kultúrne a sociálne podmienenosti, ale aj nedostatok informácií o službách a štruktúrach, ktoré v takýchto prípadoch môžu pomôcť. Toto súženie žiaľ privádza k zatrpknutosti, dokonca až k samovražde, alebo niekedy aj k odplate spôsobom dopustenia sa rovnakého činu. Istou vecou však je, že milióny detí vo svete sú obeťami vykorisťovania a sexuálneho zneužívania.

Bude dôležité uviesť tu celkové údaje – z môjho pohľadu stále iba čiastkové – na úrovni celosvetovej[3], a potom na úrovni Európy, Ázie, Ameriky, Afriky a Oceánie, aby sme si vytvorili obraz o závažnosti a hĺbke tejto pohromy našej spoločnosti.[4] Aby som sa vyhol zbytočným polemikám, chcel by som hneď v úvode vysvetliť, že sa určité krajiny spomenú len z dôvodu citovania štatistických údajov, ako ich prezentujú spomenuté správy.

Prvou skutočnosťou, ktorá vychádza na povrch z prístupných dát je, že tými, ktorí sa dopúšťajú zneužívania, alebo (fyzického, sexuálneho alebo emocionálneho) násilia, sú najmä rodičia, príbuzní, manželia maloletých manželiek, tréneri a vychovávatelia. Ďalej, podľa údajov UNICEF-u z roku 2017 o 28 krajinách sveta, 9 z 10 dievčat, ktoré mali nútený sexuálny styk, boli obeťami osoby, ktorú osobne poznali, alebo osoby blízkej rodine.

Na základe oficiálnych údajov americkej vlády sa v USA viac ako 700.000 detí každoročne stáva obeťami násilia a zlého zaobchádzania; podľa Medzinárodného centra nezvestných a zneužívaných detí (ICMEC) jedno z 10 detí zažilo sexuálne zneužívanie. V Európe je obeťami sexuálneho zneužívania 18 miliónov detí[5].

Ak uvedieme príklad Talianska, tak podľa správy „Telefono Azzurro“ (Modrá linka) z roku 2016 sa 68,9 % zneužívaní odohráva za stenami domácnosti mladistvých[6].

Dejiskom násilia nie je iba domáce prostredie, ale aj prostredie širšieho bydliska, školy, športu[7] a, žiaľ, aj Cirkvi.

Zo štúdií fenoménu sexuálneho zneužívania mladistvých urobených v posledných rokoch tiež vyplýva, že rozvoj internetu a komunikačných prostriedkov prispelo k značnému nárastu prípadov zneužívania a násilia spáchaných on line. K rapídnemu rozšíreniu pornografie vo svete došlo cez internet. Pliaga pornografie dospela do príšerných rozmerov a má zhubné účinky na psychiku a vzťahy medzi mužom a ženou, medzi nimi a ich deťmi. Tento jav neustále narastá. Značná časť pornografickej produkcie má, žiaľ, za svoj objekt mladistvých, ktorých dôstojnosť je tak vážne zraňovaná. Bádania v tejto oblasti dokumentujú – je to smutné –, že sa to deje stále strašnejšími a násilníckejšími spôsobmi; dochádza až k extrémnym skutkom zneužívania mladistvých na objednávku a sledovaným naživo cez internet[8].

Spomeniem tu medzinárodný kongres, ktorý sa konal v Ríme na tému dôstojnosti dieťaťa v počítačovej dobe; ako aj na prvé Fórum medzináboženskej zmluvy o bezpečnejšej spoločnosti, ktoré sa uskutočnilo na tú istú tému v novembri minulého roku v Abú Zabí.

Inou pohromou je sexuálny turizmus: podľa údajov Svetovej organizácie cestovného ruchu z roku 2017 každý rok vo svete tri milióny ľudí cestujú za účelom sexuálnych stykov s mladistvými[9]. Význačnou je skutočnosť, že pôvodcovia týchto zločinov si vo väčšine prípadov vôbec nepriznávajú, že to, čo páchajú, je trestným činom.

Stojíme teda pred problémom celosvetových rozmerov, s ktorým sa, žiaľ, možno stretnúť takmer všade. Treba tu byť jasnými: všeobecná rozšírenosť tejto pliagy, zatiaľ čo potvrdzuje jej závažnosť v našej spoločnosti[10], ničím neumenšuje jej hrôzostrašnosť v prostredí Cirkvi.

Nehumánnosť tohto javu celosvetovej úrovne sa stáva ešte závažnejšou a škandalóznejšou v Cirkvi, pretože je v kontraste s jej morálnou autoritou a etickým kreditom. Zasvätený človek, vyvolený Bohom, aby viedol duše k spáse, sa necháva ujarmiť svojou ľudskou krehkosťou alebo svojou chorobou a stáva sa tak nástrojom Satana. V zneužívaniach vidíme ruku zla, ktoré nešetrí ani nevinné deti. Niet postačujúceho vysvetlenia na tieto zneužívania páchané voči deťom. Pokorne a nebojácne musíme uznať, že stojíme pred tajomstvom zla, ktoré sa vyvršuje na tých najslabších, lebo sú obrazom Ježiša Krista. Práve preto v Cirkvi aktuálne rastie uvedomovanie si nevyhnutnosti nielen snažiť sa zamedziť tým najzávažnejším zneužívaniam disciplinárnymi opatreniami i civilnými a kánonickými procesmi, ale aj rozhodne čeliť tomuto fenoménu ako vo vnútri Cirkvi, tak aj mimo nej. Cirkev sa cíti byť povolaná bojovať proti tomuto zlu, ktoré sa dotýka srdca jej povolania: ohlasovať Evanjelium maličkým a ochraňovať ich pred dravými vlkmi.

Chcel by som tu jasne povedať: ak sa v Cirkvi objaví čo i len jeden prípad zneužívania – ktorý už sám o sebe predstavuje príšernosť ­– k takému prípadu sa bude pristupovať s maximálnou serióznosťou. Bratia a sestry, v oprávnenom hneve ľudí Cirkev vidí odblesk hnevu Boha, zradeného a urážaného týmito nečestnými zasvätenými osobami. Ozvena tichého výkriku maličkých, ktorí v nich namiesto otcovskej lásky a duchovného vedenia našli trýzniteľov, otrasie srdcami umŕtvenými pokrytectvom a mocou. Našou povinnosťou je pozorne načúvať tomuto priškrtenému tichému volaniu.

Ťažko pochopíme fenomén sexuálnych zneužívaní mladistvých, ak nezoberieme do úvahy moc, keďže tieto sú vždy následkom zneužitia moci, využitia podriadeného postavenia bezbrannej zneužitej osoby, čo umožňuje manipuláciu s jeho svedomím a jeho psychickou i fyzickou krehkosťou. Zneužitie moci je prítomné aj v iných formách zneužívania, ktorých obeťami je takmer 85 miliónov detí, na ktoré všetci zabúdajú: detskí vojaci, prostituujúci mladiství, podvýživené deti, unesené deti ako časté obete príšerného obchodovania s ľudskými orgánmi alebo ako premenené na otrokov, deti-obete vojen, detskí utečenci, abortované deti a pod.

Zoči-voči toľkej krutosti, toľkým modloslužobným žertvám detí bôžikom moci, peňazí, pýchy, arogancie, nepostačujú čisto empirické vysvetlenia; tieto neumožňujú pochopiť šírku a hĺbku tejto tragédie. Pozitivistická hermeneutika tu opäť ukazuje svoje limity. Poskytuje nám pravdivé vysvetlenia, ktoré nám pomôže prijať nevyhnutné opatrenia, no nie je schopná ozrejmiť zmysel (pozn. prekl.: význam, signifikát, t.j. čo to znamená). A my dnes potrebujeme vysvetlenia aj zmysel. Vysvetlenia nám veľmi pomôžu v operatívnej oblasti, ale nechajú nás na pol ceste.

Čím je teda existenciálny „význam“ tohto kriminálneho javu? Vzhľadom na jeho ľudskú šírku a hĺbku, nie je dnes ničím iným ako konkrétnym prejavom ducha zla. Ak si túto dimenziu neuvedomíme, zostaneme vzdialení od pravdy a bez skutočných riešení.

Bratia a sestry, dnes stojíme pred prejavom bezočivého, agresívneho a ničivého zla. Za týmto všetkým i vo vnútri toho je ukrytý duch zla, ktorý sa vo svojej pýche a arogancii cíti byť pánom sveta[11] a myslí si, že zvíťazil. A toto vám chcem povedať s autoritou brata a otca, isteže malého a hriešneho, ktorý je ale pastierom Cirkvi, ktorá predsedá v láske: v týchto bolestivých prípadoch zneužívania vidím ruku zla, ktorá nešetrí ani nevinnosť maličkých. To ma privádza k myšlienke na prípad Herodesa, ktorý hnaný strachom zo straty svojej moci nariadil vyvraždenie všetkých detí v Betleheme[12]. Za týmto je Satan.

Tak ako musíme využiť všetky praktické nástroje, ktoré nám zdravý úsudok, vedy a spoločnosť ponúkajú, tak nesmieme stratiť zo zreteľa túto realitu, ale prijať duchovné opatrenia, ktorým nás učí sám Pán: pokoru, obžalovanie nás samých, modlitbu a pokánie. Je to jediný spôsob ako vyhrať nad duchom zla. Tak nad ním zvíťazil Ježiš[13].

Cieľom Cirkvi preto bude načúvanie, dohľad, ochrana a starostlivosť o zneužívaných, vykorisťovaných a zabudnutých mladistvých, kdekoľvek sa nachádzajú. Aby Cirkev dosiahla tento cieľ, musí stáť nad všetkými ideologickými polemikami a žurnalistickými politikami, ktoré neraz účelovo využívajú pre rozličné záujmy samotné tragédie prežívané maličkými.

Nadišiel teda čas, aby sme vzájomne spolupracovali na vykorenení tejto brutálnosti z tela nášho ľudstva tým, že prijmeme všetky nevyhnutné opatrenia, ktoré už platia na medzinárodnej i cirkevnej úrovni. Nadišiel čas, aby sme našli správnu rovnováhu všetkých hodnôt, ktoré sú v hre, a stanovili v Cirkvi jednotné pravidlá, vyvarujúc sa dvoch extrémov – istého justicionalizmu, zapríčineného pocitom viny za chyby z minulosti a tlakom mediálneho sveta, a istého sebaobhajovania, ktoré nepátra po príčinách a dôsledkoch týchto závažných deliktov.

V tomto kontexte chcem spomenúť „Best Practices“ (dobre osvedčené spôsoby), sformulované pod vedením Svetovej zdravotníckej organizácie[14] skupinou desiatich medzinárodných agentúr, ktorá vyvinula a schválila balík opatrení s názvom INSPIRE, t. j. sedem stratégií ako skoncovať s násilím na deťoch[15].

Za pomoci týchto bodov a tiež zásluhou práce, ktorú v uplynulých rokov vykonala Pápežská komisia na ochranu mladistvých, ako aj zásluhou prínosu toho nášho stretnutia, sa Cirkev, v rozvoji svojej legislatívy, zameria na nasledovné aspekty:

Bude doplnený preklad bodov, ktoré nasledujú:

1. Ochrana detí… (…)

2. Neochvejná serióznosť… (…)

3. Opravdivá očista… (…)

4. Formácia… (…)

5. Posilniť a preveriť riadiace línie biskupských konferencií… (…)

6. Sprevádzať zneužité osoby… (…)

7. Digitálny svet… (…)

8. Sexuálny turizmus (…)

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-

Celý text vo svetových jazykoch

 

[1] Cfr María Isabel Martínez PÉrez, Abusos sexuales en niños y adolescentes, Ed. Criminología y Justicia, 2012: sono denunciati solo il 2% dei casi, soprattutto quando gli abusi sono nell’ambito familiare. Calcola dal 15% al 20% di vittime di pedofilia nella nostra società. Soltanto il 50% dei bambini rivela l’abuso che ha subito e, di tali casi, solo il 15% è effettivamente denunciato. Solo il 5% è alla fine processato.

[2] 1 caso su 3 non ne parla con nessuno (Dati 2017 raccolti dell’organizzazione no-profit THORN).

[3] Livello globale: nel 2017, l’Oms ha stimato che fino a 1 miliardo di minori di età compresa tra i 2 ed i 17 anni ha subito violenze o negligenze fisiche, emotive o sessuali. Gli abusi sessuali (dal palpeggiamento allo stupro), secondo alcune stime dell’Unicef del 2014, riguarderebbero oltre 120 milioni di bambine, tra le quali si registra il più alto numero di vittime. Nel 2017 la stessa organizzazione Onu ha riferito che in 38 Paesi del mondo a basso e medio reddito, quasi 17 milioni di donne adulte hanno ammesso di aver avuto un rapporto sessuale forzato durante l’infanzia.

Europa: nel 2013, l’Oms ha stimato oltre 18 milioni di abusi. Secondo l’Unicef in 28 Paesi europei, circa 2,5 milioni di giovani donne hanno riferito di aver subito abusi sessuali con o senza contatto fisico prima dei 15 anni (dati diffusi nel 2017). Inoltre, 44 milioni (pari al 22,9%) sono stati vittime di violenza fisica, mentre 55 milioni (29,6%) vittime di violenza psicologica. E non solo: nel 2017, il Rapporto Interpol sullo sfruttamento sessuale dei minori ha portato all’identificazione di 14.289 vittime in 54 Paesi europei. Con riferimento all’Italia nel 2017, il Cesvi ha stimato che 6 milioni di bambini hanno subito maltrattamenti. Inoltre, secondo i dati elaborati da Telefono Azzurro, nel periodo 1 gennaio-31 dicembre 2017, i casi di abuso sessuale e pedofilia gestiti dal Servizio 114 Emergenza Infanzia sono stati 98, pari a circa il 7,5% del totale dei casi gestiti dal Servizio. Il 65% dei minori richiedenti aiuto era composto da vittime di sesso femminile ed oltre il 40% era di età inferiore ad 11 anni.

Asia: In India nel decennio 2001-2011, l’Asian Center for Human Rights” ha riscontrato un totale di 48.338 casi di stupri di minori, con un aumento pari al 336%: dai 2.113 casi del 2001, infatti, si è arrivati ai 7.112 casi nel 2011.

Americhe: negli Stati Uniti i dati ufficiali del governo riscontrano che oltre 700mila bambini, ogni anno, sono vittime di violenze e maltrattamenti. Secondo l’International Center for Missing and Exploited Children (Icmec), un bambino su 10 subisce abusi sessuali.

Africa: in Sudafrica i risultati di una ricerca condotta dal Centro per la giustizia e la prevenzione dei crimini dell’Università di Città del Capo, ha rivelato, nel 2016, che un giovane sudafricano su tre, maschio o femmina, è a rischio di abusi sessuali prima di avere raggiunto i 17 anni. Secondo lo studio, il primo del genere su scala nazionale in Sudafrica, 784.967 giovani di età compresa tra i 15 e i 17 anni hanno già subito abusi sessuali. Le vittime in questo caso sono in prevalenza ragazzi maschi. Neanche un terzo ha denunciato le violenze alle autorità. In altri Paesi africani gli abusi sessuali sui minori si inseriscono nel contesto più ampio delle violenze legate ai conflitti che insanguinano il continente e sono difficilmente quantificabili. Il fenomeno è anche strettamente collegato alla pratica dei matrimoni precoci diffusi in diverse nazioni africane e non solo.

Oceania: in Australia, secondo i dati diffusi dall’Australian Institute of Health and Welfare (Aihw) a febbraio 2018 e riguardanti gli anni 2015-2017, 1 su 6 donne (16%, ovvero 1,5 milioni) hanno riferito di aver subito abusi fisici e/o sessuali prima dei 15 anni, e 1 su 9 uomini (11%, ovvero 992.000) hanno riferito di aver sperimentato questo abuso quando erano ragazzi. Nel 2015-16, inoltre, circa 450mila bambini sono stati oggetto di misure di protezione dell’infanzia, e 55.600 minori sono stati allontanati dalle mura domestiche per curare gli abusi subiti e prevenirne altri. Infine, da non dimenticare i rischi che corrono i minori nativi: sempre secondo l’Aihw, nel 2015-2016, i bambini indigeni hanno avuto 7 volte in più la probabilità di essere oggetto di abusi o di abbandono rispetto ai loro coetanei non indigeni (cfr http://www.pbc2019.org/it/protezione-dei-minori/abuso-dei-minori-a-livello-globale).

[4] I dati riportati si riferiscono a Paesi campione scelti in base all’affidabilità delle fonti disponibili. Le ricerche diffuse dall’Unicef su 30 Paesi confermano questo fatto: una piccola percentuale di vittime ha affermato di avere chiesto aiuto.

[5] Cfr https: //www.repubblica.it/salute/prevenzione/2016/05/12/news/maltrattamenti_sui_minori_tutti_gli_abusi – 139630223.

[6] Nello specifico, il presunto responsabile del disagio patito da un minore è, nel 73,7% un genitore (la madre nel 44,2% e il padre nel 29,5%), un parente nel 3,3%, un amico nel 3,2%, un conoscente nel 3%, un insegnante nel 2,5%. I dati mettono in luce come il responsabile sia un estraneo adulto in una piccola percentuale dei casi (2,2%) (cfr ibid.).

[7] Una ricerca inglese del 2011, realizzata dall’Nspcc (National Society for the Prevention of Cruelty to Children), ha riscontrato che il 29% dei soggetti intervistati riferiva di aver subito molestie sessuali (fisiche e verbali) nei centri dove praticava uno sport.

[8] Secondo i dati 2017 dell’IWF (Internet Watch Foundation), ogni 7 minuti una pagina web spedisce immagini di bambini abusati sessualmente. Nel 2017, sono stati individuati 78.589 URL contenenti immagini di abuso sessuale concentrati in particolare nei Paesi Bassi, seguiti da Stati Uniti, Canada, Francia e Russia. Il 55% delle vittime ha meno di 10 anni, 1’86% sono bambine, il 7% bambini, il 5% ambedue.

[9] Le mete più frequentate sono Brasile, Repubblica Dominicana, Colombia, oltre a Tailandia e Cambogia. A questi, ultimamente, si sono aggiunti alcuni Paesi dell’Africa e dell’Est Europa. I primi sei Paesi di provenienza di chi perpetra gli abusi, invece, sono Francia, Germania, Regno Unito, Cina, Giappone e Italia. Da non trascurare anche il numero in crescita delle donne che viaggiano in Paesi in via di sviluppo, in cerca di sesso a pagamento con i minori: in totale, esse rappresentano il 10% dei turisti sessuali nel mondo. Inoltre, secondo uno studio condotto da Ecpat Iternational (End Child Prostitution in Asian Tourism) tra il 2015 ed il 2016, il 35% dei turisti sessuali pedofili è stato costituito da clienti abituali, mentre il 65% da clienti occasionali (cfr https://www.osservatoriodiritti.it/2018/03/27/turismo-sessuale-minorile-nel-mondo-italia-ecpat).

[10] «Infatti, se questa gravissima calamità è arrivata a colpire alcuni ministri consacrati, ci si domanda: quanto essa potrebbe essere profonda nelle nostre società e nelle nostre famiglie?» (Discorso alla Curia Romana, 21 dicembre 2018).

[11] Cfr. R.H. Benson, The Lord of the World, Dodd, Mead and Company, London 1907.

[12] «Quare times, Herodes, quia audis Regem natum? Non venit ille ut te excludat, sed ut diabolum vincat. Sed tu haec non intelligens turbaris et saevis; et ut perdas umum quem quaeris, per tot infantium mortes efficeris crudelis […] Necas parvulos corpore quia te necat timor in corde» (S. Quadvultdeus, Sermo 2 de Symbolo: PL 40, 655).

[13] «Quemadmodum enim ille, effuso in scientiae lignum veneno suo, naturam gusto corruperat, sic et ipse dominicam carnem vorandam presumens, Deitatis in ea virtute, corruptus interitusque sublatus est» (Maximus Confessor, Centuria 1, 8-13: PG, 1182-1186).

[14] (CDC: United States Centers for Disease Control and Prevention; CRC: Convention on the Rights of the Child; End Violence Against Children: The Global Partnership; PAHO: Pan American Health Organization; PEPFAR: President’s Emergency Program for AIDS Relief; TfG: Together for Girls; Unicef: United Nations Children’s Fund; UNODC: United Nations Office on Drugs and Crime; USAID: United States Agency for International Development; WHO: World Health Organization).

[15] Ogni lettera della parola INSPIRE rappresenta una delle strategie, e la maggior parte ha dimostrato di avere effetti preventivi sui diversi tipi di violenza, oltre a benefici in settori come la salute mentale, l’educazione e la riduzione della criminalità. Le sette strategie sono le seguenti. Implementation and enforcement of laws: attuazione e applicazione delle leggi (ad esempio, vietare discipline violente e limitare l’accesso a alcool e armi da fuoco); Norms and values: norme e valori da cambiare (per esempio, quelli che perdonano l’abuso sessuale sulle ragazze o il comportamento aggressivo tra i ragazzi); Safe environments: ambienti sicuri (ad es. identificare nei quartieri i “punti caldi” per la violenza e affrontare le cause locali attraverso una politica che risolva i problemi e altri interventi); Parent and caregiver support: genitori e sostegno dell’assistente familiare (ad esempio, fornendo formazione ai genitori per i giovani, ai neo-genitori); Income and economic strengthening: reddito e rafforzamento economico (come il microcredito e la formazione sull’equità di genere); Response and support services: servizi di risposta e supporto (ad es. garantire che i bambini esposti alla violenza possano accedere a efficaci cure d’emergenza e ricevere un adeguato sostegno psico-sociale); Education and life skills: istruzione e abilitazione alla vita (ad es. garantire che i bambini frequentino la scuola e fornire le competenze sociali).

Zdieľať na Facebooku