Obrázok k článku

Najsvätejšie Srdce Ježišovo

Bratia a sestry,

Srdce je na prvom mieste telesný ústroj, ktorý sa všeobecne považuje za hlavný zdroj telesného života. Prebodnutie Kristovho srdca na kríži (porov. Jn 19, 34) malo úradne dosvedčiť, že sa definitívne skončil Spasiteľov pobyt na zemi a jeho činnosť; že sa dokončila obeta. V Kristovom srdci teda vzdávame úctu jeho telu, ktoré sa stalo zdrojom posvätenia. Preto sa úcta k Božskému Srdcu spája s Eucharistiou, adoráciami, návštevami svätostánku, a najmä s tzv. zmierujúcim prijímaním v prvý piatok v mesiaci. Ježišovo Srdce však nie je mŕtva relikvia, ale živý ústroj Bohočloveka, stred jeho celej osobnosti. Sv. Margita Mária často vraví: „Božské Srdce mi povedalo…“ Je to isté, ako keby povedala: „Povedal mi to Ježiš…“ Úcta k Božskému Srdcu je teda úctou k osobe vteleného Božieho Syna, ktorý je brána k Otcovi (porov. Jn 10, 7), jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi  (1 Tim 2, 5). Tlčúce srdce je symbolom života a  činnosti. V Ježišovom srdci teda obdivujeme všetku prácu, všetky námahy, ktoré vykonal a podstúpil za nás. Nechceme patriť k tým, ktorí sa mu za to odplácajú iba nevšímavosťou a nevďakom.

Vo Svätom písme je srdce symbolom vnútorného života, toho, ktorý možno navonok zostane bez povšimnutia. Boh skúma srdce  človeka (porov. Ž 7, 10). V Písme srdce „rozvažuje“, „myslí“, „rozhoduje sa“, zhrňuje sa tu to, čomu dnes hovoríme duševný život. V srdci spravodlivého potom prebýva Boh, srdce je chrámom Svätého Ducha (porov. 1 Kor 3, 16); srdce je teda stredom duchovného úsilia. Teológ Karl Rahner vraví, že patrí medzi najprvotnejšie a najzákladnejšie  ľudské pojmy, danosti a skutočnosti. Úcta k Božskému Srdcu preto kladie dôraz na vnútorný Ježišov život, do ktorého sa túžime vžiť. Prajeme si pochopiť jeho zmýšľanie, sklony, city, rozhodnutia, čnosti, milosť. Bohočlovek mal totiž plný ľudský život aj z psychologickej stránky. Vnútorný život je pochopiteľne dôležitejší než vonkajšie, viditeľné skutky.

V úcte k Božskému Srdcu je teda niekoľko cenných prvkov. Myšlienka zmierenia za hriechy iných nás privádza k téme kolektívnej viny, ktorá je dnes taká časová. Vrelý pomer ku Kristovi nám pomáha k tomu, aby sme sa povzniesli nad mŕtvy legalizmus predpisov a nariadení, aby sme dali prikázaniam ten zmysel, ktorý majú: byť výrazom lásky a cestou k Otcovi. Dnešný  človek sa cíti silný a mocný pri organizovaní vonkajšieho sveta, ale zato si viac uvedomujeme svoju vnútornú a mravnú slabosť. Nemáme už pocit humanitného ideálu silného a dokonalého jedinca, obdivovaného všetkými. V úcte k Božskému Srdcu sa kladie dôraz na sviatostný prvok nášho posvätenia a na silu Božieho milosrdenstva, ktoré vždy a za každých okolností pomôže tomu, kto na svoju úlohu nestačí.

 

Podľa zjavenia sv. Margite Márii Alacoque sa vypočítava Dvanásť prisľúbení Ježišovho Srdca, ktoré dal Ježiš tým, ktorí uctievajú jeho Srdce:
1. Dám im všetky milosti potrebné ich stavu.
2. Uvediem pokoj do ich rodín.
3. Poteším ich v utrpení.
4. Budem ich útechou v živote a zvlášť v smrti.
5. Vylejem hojné požehnanie na ich prácu.
6. Hriešni nájdu v mojom srdci prameň, nesmierny oceán milosrdenstva.
7. Vlažní sa stanú horlivými.
8. Horliví dospejú k veľkej dokonalosti.
9. Požehnám všetky miesta, kde bude vystavený a uctievaný obraz môjho srdca.
10. Kňazom dám  milosť pohnúť i najzatvrdnutejšími srdciami.
11. Mená tých, ktorí budú rozširovať túto pobožnosť, budú zapísané v mojom srdci a nikdy sa odtiaľ nevymažú.
12. Z hojnosti milosrdenstva môjho Srdca uštedrí moja všemohúca láska milosť pokánia na konci života tým, ktorí pristúpia k sv. prijímaniu v prvý piatok mesiaca a po deväť ďalších mesiacov. Nezomrú v mojej nemilosti bez prijatia sv. sviatosti. Moje Srdce im bude záštitou a pevným útočiskom v poslednej hodine.

 

Dvanáste prisľúbenie pre milosť, ktorú sľubuje, sa nazýva aj  Veľké prisľúbenie. Vzťahuje sa na konanie si deviatich prvých piatkov. Hlavný úkon, ktorý vyžaduje veľké prisľúbenie, je sväté prijímanie. Kontext zjavení sv. Margite hovorí, ak aj nie priamo, že: „Prijímania na prvé piatky majú byť prijímané ako úkon úcty k Ježišovmu Srdcu, v tom istom duchu úmyslu a zadosťučinenia, akým sa slávi aj samotný sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.“ Takto je v duchu zjavení v Paray-le-Moniale každý prvý piatok akoby malým sviatkom Ježišovho Srdca.

*

Sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho je sviatkom lásky“, sviatkom „srdca, ktoré veľmi milovalo“. Je to láska, ktorá, ako opakoval sv. Ignác, „sa prejavuje viac skutkami než slovami“ a ktorá je predovšetkým „viac dávaním ako prijímaním“ Ale Pán nás miluje nežne. Pán pozná, čo je láskavosť, pozná túto Božiu nežnosť. Nemiluje nás slovami. Prichádza k nám – blízkosť – a dáva nám túto nežnú lásku. Blízkosť a neha! Dva spôsoby Pánovej lásky, ktorý prichádza a dáva všetku svoju lásku aj v najmenších veciach: s nehou. A toto je silná láska, pretože blízkosť a neha nám dávajú poznať silu Božej lásky.“

 

„Môže to znieť ako heréza, ale je to najväčšia pravda! Ťažšie ako milovať Boha je nechať sa ním milovať! Spôsob, ako opätovať lásku, je otvoriť svoje srdce a nechať sa milovať. Dovoliť, aby sa k nám priblížil, aby sme ho cítili blízko pri sebe. Dovoliť, aby bol k nám nežný, láskavý. Toto je veľmi ťažké: nechať sa ním milovať. A to je možno to, čo si máme vyprosovať dnes vo svätej omši: ‚Pane, chcem ťa milovať, ale nauč ma tej najzložitejšej vede, náročnému návyku nechať sa miloval tebou, cítiť ťa blízko a cítiť tvoju nežnosť!‘. Kiež nám Pán dá túto milosť.“Boh nevie iné ako milovať.

 

V evanjeliách nájdeme rôzne zmienky o Ježišovom srdci, napríklad v úryvku, v ktorom sám Kristus hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 28-29). Podstatná udalosť je potom Kristova smrť, ktorú opisuje Ján. Tento evanjelista dosvedčuje to, čo videl na Kalvárii: jeden z vojakov vtedy, keď bol už Ježiš mŕtvy, mu kopijou prebodol bok a z rany vyšla krv a voda (porov. Jn 19, 33-34). Ján spoznáva v tomto zdanlivo náhodnom znamení naplnenie proroctiev: z Ježišovho srdca, baránka obetovaného na kríži, vyviera pre všetkých ľudí odpustenie a život.

 

Ale Ježišovo milosrdenstvo nie je len sentiment. Naopak, je to sila, ktorá dáva život, ktorá vzkriesi človeka. Hovorí o tom i dnešné evanjelium v udalosti o Naimskej vdove (Lk 7,11-17). Ježiš so svojimi učeníkmi prichádzal do Naimu, do Galilejskej dediny, počas pohrebných obradov: nesú chlapca, jediného syna vdovy, aby ho pochovali. Ježišov pohľad sa ihneď uprel na plačúcu matku. Evanjelista Lukáš hovorí: „Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto“ (Lk 7, 13). Toto súcit je Božia láska voči človeku, je to milosrdenstvo, čo znamená postoj, ktorým sa Boh dotýka ľudskej biedy, nášho nedostatku, nášho utrpenia, nášho strachu. Biblický výraz spolucítenie zachytáva vnútro matky: matka totiž prežíva všetky bolesti svojich detí ako svoje. Takto nás miluje Boh, hovorí Sväté Písmo.

Pápež František

*

Začína sa mesiac jún, ktorý charakterizuje úcta k Božskému Srdcu Ježišovmu. Pripomíname si jeho lásku voči nám. O čo tu ide, pochopí len ten, kto niečo z nej už zažil. Niekto si možno povie: načo mi je Božia láska, veď mi stačí tá ľudská. Obyčajne to však nehovorí veľmi dlho. Neexistuje totiž trvalý a hodnotný vzťah medzi ľuďmi, ak doň nevstupuje Boh. Ak ho On neživí. Bez neho totiž lásku vnímame len v akýchsi čisto prirodzených, humanistických tendenciách. Milujeme preto, lebo je to momentálne príjemné, fascinujúce. Ale čo sa stane, keď vzťah prestane byť príjemný, keď ten druhý prestane prejavovať voči nám náklonnosť? A čo keď dávame a nič nedostávame? Keď sa usilujeme o dobro a dostávame za to iba kritiku? Ak do takejto negatívnej skúsenosti nevstúpi Boh, srdce človeka stvrdne. Ľudská láska nestačí, pretože je nestála. Niektorí autori prirovnávajú stvrdnuté srdce človeka ku krajine, kde nie je dostatok dažďa. Zem začne postupne tvrdnúť. A keď občas zaprší, takáto pôda vodu prijíma veľmi ťažko. Voda steká po povrchu tvrdej zeme a nevsiakne do nej. Tak je to i so srdcom, ktoré z rôznych dôvodov nezachytáva Božiu lásku. Srdce človeka ľahko stvrdne, ak ho občas nezvlaží dážď Božej lásky.

 

Podľa viacerých autorov poznanie srdcom zaberá v náboženstve dôležité miesto, pretože vzťah, osobný kontakt s Bohom je možný len v hĺbke našej osobnosti, v hĺbke nášho srdca. Pascal to vyjadril takto: „Srdce, a nie rozum, cíti Boha“. Viera je podľa neho citlivosť srdca, a nie schopnosť rozumu. Dostojevskij si všíma kritériá, podľa ktorých ľudia hodnotia iných a poznamenáva, že pravá hodnota človeka sa nedá merať vonkajšími morálnymi činmi. Kritérium hodnoty človeka je ukryté v jej tajomnom centre. Takmer vo všetkých kultúrach sa toto skryté a tajomné centrum človeka označuje slovom srdce. Sme takí, aké je naše srdce.

 

Vo Svätom písme sa výraz srdce nachádza veľmi často. Ľudia vidia iba vonkajšok, avšak Boh vidí do srdca človeka (por. 1 Sam 16, 7), číta z neho ako z otvorenej knihy. Tam sa človek a Boh stretávajú. K hlbokému prežívaniu náboženského života človek potrebuje zážitok, potrebuje cítiť, vnímať srdcom, potrebuje radosť a slzy, potrebuje emócie. Potrebuje poznávať srdcom. Vo všetkých oblastiach platí pravidlo, že človek až vtedy hlbšie vniká do poznávanej skutočnosti, keď si k nej vytvorí vzťah. Akoby sa mu tým otvorila nová cesta poznania. to vyjadril slovami: „Správne vidíme len srdcom. Čo je dôležité, je očiam neviditeľné“.
Videnie a poznávanie srdcom však má isté predpoklady, ktoré sv. Bazil vyjadril všeobecným princípom: „Len podobné poznáva podobné“. Napísal: „Knihám o hudbe rozumejú hudobníci, knihám o poľnohospodárstve poľnohospodári a knihám o spiritualite rozumejú duchovní ľudia. Inteligenciu, nadanie človeka hodnotíme rozumom. Mravné konanie posudzujeme podľa vlastného mravného postoja. A srdce? Srdce poznávame srdcom“

Zdieľať na Facebooku