Bratia a sestry,
Katolícka cirkev dnes oslavuje. Oslavuje svoje narodeniny, svoj zrod. K tomu musím dodať to, že zrod cirkvi nenastal v tichosti. Práve naopak! Znaky procesu boli viditeľné i počuteľné. Nedalo sa prehliadnuť, že niečo výnimočné sa udialo. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. – tak to pre nás zaznamenáva evanjelista Lukáš, ktorý je autorom spisu Skutky apoštolov.
Po udalostiach, ktoré sme počuli v prvom čítaní, učeníci boli zapálení pre Krista. Akoby boli vo svojej viere opätovne naštartovaní. To spôsobilo, že už sa viac nemôžu uťahovať pred svetom a skrývať v strachu o svoj život. Musia ísť s pravdou von.
Čo dnešný sviatok prináša nám? V prvom rade odvahu – aby sme mali odvahu vyjsť von. Prestať kresťanstvo a vieru v Krista vnímať ako vec súkromnú, či kostolnú! Vieru v Boha, ani Boha samotného nemožno zamknúť do kostola! To všetko sa musí šíriť naším prostredníctvom do tohto sveta – medzi ľudí. Viera a jej prejavy musia žiť v našom každodennom uvažovaní, rozhodovaní, správaní, hodnotách a prioritách. Inak sa podobáme tým vystrašeným uzavretým učeníkom, ktorým vážne hrozilo, že sa stanú súkromníkmi viery a budú len nostalgicky spomínať na to, čo s Kristom prežili. Tak, ako Boh na šírenie dobrej zvesti použil slabých a ustrašených učeníkov, tak chce použiť na šírenie Evanjelia dnes aj nás.
No priznajme si, aké sú prejavy našej viery? Aké svedectvo dávame svojim deťom, …? Ako ich privádzame ku Kristovi, či k viere? Hovoríme im o tom, čo my sami s Bohom prežívame, ako nám On pomáha a vedie nás po cestách života? Alebo im možno ani nemáme čo povedať? Nestalo sa zo súčasného kresťanstva neraz iba obyčajné obradníctvo v zmysle pekných, priam až umelecky stvárnených bohoslužieb, s prednesom poézie či vystúpením obľúbeného spevokolu? Obradníctvo v zmysle, že sa patrí dať sa pokrstiť, pobirmovať, patrí sa zobrať sa v kostole… Iste, tradícia je lepšia ako vôbec nič, ale len ona sama o sebe nestačí. Ani zďaleka nestačí. To je ako keby bol človek v nemocnici napojený na prístroje, ktoré ho udržujú pri živote. Síce ešte nie je prehlásený za mŕtveho, ale je to život?! Asi takto by sa dalo obyčajné obradníctvo na jednej strane porovnať so skutočným živým vzťahom so živým Kristom na strane druhej.
Cirkev, ktorú tvorí každý z nás, musí byť v tomto svete vidieť, poznať. Nie prostredníctvom pohoršujúcich, priam nechutných káuz, ale prostredníctvom úprimného záujmu o druhého človeka, o jeho večnú spásu a záchranu, obzvlášť skrze pomoc blížnemu. Vy ste svetlo sveta. Vy ste soľ zeme, hovorí Ježiš. To je cieľ, ku ktorému sme i my dnes povolaní.
To druhé, čo si všimnime z prečítaného čítania je to, že skutočné svedectvo o Kristovi musí byť nielen verejné, ale aj jasné a zrozumiteľné všetkým, ktorí ho počúvajú. Koľko zloby sme v tomto smere sami napáchali, keď sme deformovali obraz Krista v nás svojim nejasným alebo nekresťanským životom? Prosme dnes Svätého Ducha, aby sme ako kresťania vedeli správnym spôsobom zareagovať a priznať sa ku Kristovi. Aby sme sa nevystrašili, či nehanbili za Toho, ktorý za nás položil svoj život.
To tretie, čo pre nás z dnešného čítania vyplýva je to, že nestačí, aby viera vyšla iba na verejnosť, medzi ľudí, bola obdivovaná, ale dokázala znášať i výsmech, či ponižovanie iných. Hlúpe reči nemajú veriaceho človeka odradiť od cesty za Kristom, na ktorú sa vydal a o správnosti ktorej je presvedčený. Ak je jedna nevhodná poznámka na moju vieru, či náboženstvo silnejšia než moja láska a vzťah k Bohu, potom moja viera naozaj za veľa nestojí. Modlime sa k Svätému Ducha, aby nás obdaroval vnútornou silou potrebnou na prekonanie irónie nášho prostredia, možno aj toho, v ktorom žijeme pod jednou strechou s našimi najbližšími.
Bratia a sestry, bol by som rád, keby Boh zoslal Svätého Ducha dnes i na nás, na cirkev, na tento chrám, na naše rodiny a naplnil nás darom múdrosti. Aby Svätý Duch premieňal, naše životy, hodnoty, postoje i myslenie. Kiežby sme sa za svoju vieru a Krista nehanbili! Kiežby sme boli pre tento svet zrozumiteľní, príťažliví, nie pohoršujúci a odpudzujúci. Kiežby sme dokázali pre Krista znášať aj ťažkosti vo viere a prinášať obete. Uvedomujúc si, že sami zo seba to nezmôžeme a preto prosme: Príď Svätý Duchu! Príď a naplň nás svojimi darmi! Amen.