Bratia a sestry,

určite sme si dobre všimli v prečítanom texte, že rímska čata ostáva pod krížom a sleduje všetko, čo sa odohráva, keď Ježiš visí pribitý na kríži. Ostáva tam jednak z bezpečnostných dôvodov – aby kontrolovala situáciu – a aj preto, aby garantovala smrť odsúdeného. Rimania pozorujú Ježišových nepriateľov, ktorí sa Mu posmievajú a ešte aj v posledných chvíľach Ho pokúšajú. Stále ešte požadujú nejaký dôkaz, ktorý by preukázal, že on bol Božím Synom.

Drahí veriaci, človek ani po mnohých rokoch od týchto udalostí a ani po rokoch čítania o ukrižovaní Ježiša Krista, neprestáva žasnúť nad ľudskou hlúposťou. Nikto z tých posmešníkov pod krížom si totiž neuvedomuje, že skutočný problém v danej chvíli nemá Ukrižovaný, ale oni. Nie Ukrižovaný potrebuje pomoc, zásah a intervenciu z výsosti, ale oni. Nie Jeho treba ľutovať – áno, zomrie, ale o tri dni bude Vzkriesený. No oni, pokiaľ so svojim životom niečo zásadné nespravia, nemôžu počítať s nádejou večnosti.

Ježišových nepriateľov, ktorí požadovali aj pri kríži znamenia o Jeho Božstve, nepresvedčili ani znamenia v prírode ani v Jeruzalemskom chráme, ktoré sa stali po Jeho smrti (por.: Mt 27, 51-53). Posmievačom nič nestačí. Ich zaslepenosť a zatvrdilosť sú také obrovské, že sa to nedá vyjadriť a ani pochopiť. Tešia sa len z jedného – že sa zbavili Krista… Vo svojej malosti a hlúposti si neuvedomili, že v skutočnosti sa zbavili svojej jedinej šance na záchranu. Je to tak, ako keby topiacemu hodili plávacie koleso, ale on by ho od seba odstrčil tak ďaleko ako len môže…

Čo je na Ježišovej smrti skutočne pôsobivé je to, že sa dotkla rímskych – pohanských vojakov. Vojakov, ktorí boli na smrť zvyknutí. Všetko to boli drsní, tvrdí chlapíci – profesionálni zabijaci. A predsa ich smrť Božieho Syna zasiahla natoľko, že vyznávajú : „Toto bol naozaj Boží Syn!“ V Ježišovom prípade ich však niečo zaskočilo. I keď im židovské náboženstvo bolo ukradnuté, predsa len – akýsi vnútorný hlas im hovoril, že to bol On.   

Bratia a sestry, ani dnes tomu nie je inak. Veriaci človek dnešnej doby, chce mať ohľadom Krista všetko vo svojich rukách. Tak to bolo u veľkňazov, farizejov a zákonníkov, a tak je to aj dnes. Ani prírodné úkazy a udalosti v Jeruzalemskom chráme ich nepresvedčili, že On je Boží Syn. Tak ako vtedy, tak aj dnes, sú mnohé srdcia naďalej tvrdé.

Kto sú dnes tí, ktorí išli okolo kríža (por.: 27, 39), veľkňazi, zákonníci, starší (Mt 27, 41) a rúhali sa? To sú tí, ktorí dobre poznajú teóriu, katechizmus, Sväte Písmo, dokonca ho pravidelne čítajú. Ale v živote sa neriadia Ježišovou láskou. Práve naopak, používajú náboženské citáty vo svoj prospech, ale ich život sa s nimi nezhoduje. Aj farizeji sa robili svätejší než Kristus. To bola ich tragédia. Oni hovorili, že veria v pravého Boha… Prišiel Ježiš a odmietli Ho – vysmievali sa mu pod krížom (Mt 27, 41). Verili v boha,  ktorého si oni sami vytvorili. Vytvorili si náboženstvo podľa svojich zákonov. Nestretávame v našej Cirkvi, farnosti aj dnes takýchto “kresťanov”? Poučujú druhých, ako majú žiť, ako majú milovať svojich nepriateľov, ako majú podporovať chudobných, cirkevné organizácie, ako byť ku všetkým láskaví… Ale ich srdce je ďaleko od Boha.

Pápež František na adresu takýchto kresťanov hovorí tieto slová: „Dávajte si pozor na náboženských ľudí. Chráňte sa kresťanov – laikov, kňazov či biskupov, ktorí vystupujú natoľko “dokonale“. Chráňte sa ich. Nie je tam Boží duch. Chýba tam duch slobody. Skúmajme samých seba, pretože by nás to malo priviesť k zamysleniu nad vlastným životom“ (18 apríl 2018 kázeň v dome sv. Marty).

Bratia a sestry, Kiežby na nás Kristova smrť dnes zapôsobila natoľko, aby sme ostali nielen pri vyznaní: „Toto bol naozaj Boží Syn!“,  ale dokázali sa pre Neho aj obetovať a v krajnom prípade za Neho a za Jeho evanjelium položiť aj samotný život! Kiežby i na nás Kristova smrť dnes zapôsobila natoľko, že sa prestaneme hrať na katolíkov, ale naozaj sa nimi staneme! Nech nám v tom sám Pán Boh pomáha!