Bratia a sestry,
Včera sme slávili Veľký piatok, ktorý je zároveň aj veľkým sviatkom, pretože Ježiš priniesol za nás obetu vlastného života. Jeho smrť nebola nejakou justičnou vraždou, ani spoluprácou Piláta s predstaviteľmi židovského národa. Spomienka na Kristovo utrpenie a smrť nás nevedie k hnevu či odplate voči Ježišovým nepriateľom. Jeho smrť bola a je trvalým darom pre všetkých ľudí – židov, pohanov, ale aj pre nás kresťanov a každého jedného z nás. Toto je dôležité posolstvo pre nás všetkých. Ježišovou smrťou nám všetkým Boh daroval milosť.
Veľký piatok je však „Veľký“ aj preto, že prináša veľké „triedenie duchov“. Veľmi jasne to vidíme v evanjeliách, ktoré nás vedú na Golgotu, priamo pod Kristov kríž. Vidíme, ako rôzne chápu Krista dvaja zločinci, ktorí spolu s ním boli ukrižovaní – jeden po pravici a druhí po ľavici. Zločinec na pravej strane robil pokánie a prosil o milosť a tak z Ježišových úst mohol počuť vzácne slová: „Veru hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji“. Druhý zločinec sa posmieval a rúhal, ponúknutú milosť však nevyužil. Triedenie duchov môžeme vidieť aj u židov, ktorí sa „prišli pozrieť na to divadlo“, odchádzajúc z Golgoty jedni sa bili do pŕs a vyznávali svoju vinu, iní však boli presvedčení, že zabitím Ježiša urobili dobre. Rozdiel vidíme aj u vojakov, na jednej strane tí, ktorí sa zabávali a losovali o Ježišove šaty, a stotník, ktorý vidiac Ježiša umierať, vyznal: “Tento človek bol naozaj Boží Syn“.
Postavme sa dnes aj my v duchu pred ukrižovaného Krista a uprime zrak na veľkú Obeť bezprávia. Zostaňme tam chvíľu so svojim krížom, utrpením života, krivdami, zlyhaniami a hriechom. A dovoľme, aby milosti prúdiace z Kristovho kríža sa hlboko dotýkali našej duše a aby sa tento deň stal aj v našom živote „Veľkým“. Možno sa dnes v mojom srdci ozve túžba po Bohu a jeho večnom živote, alebo hlboká ľútosť, ktorá ma pohne k pokániu a prosbe o milosť dobrého života, alebo dnes v Ježišovi spoznám svojho spasiteľa a rozhodnem sa nasledovať ho. Aj keď je hriech najväčšie možné zlo, byť hriešnikom je pre Ježiša hodnota. Máme nenávidieť hriech celým srdcom a vyhýbať sa mu. Ale ak sme zhrešili a je nám to ľúto, potom máme dôvod k radosti, pretože v nebi je väčšia radosť z jedného hriešnika, ktorý koná pokánie, než z deväťdesiat deviatich tých, ktorí pokánie nepotrebujú.
Dnes slávime Bielu sobotu, kedy si pripomíname Kristovo pochovanie a zostúpenie k zosnulým. V živote som už mnohokrát počul názor, že Ježiš mal síce pekné a dobré myšlienky, ale boli nereálne v tomto svete, preto je Jeho osoba síce sympatická, dobrá, milá, ale práve kríž bol Jeho prehrou a Jeho osobnou tragédiou. Pre svoje ideály ostal opustený. Niektorí ľudia idú ešte ďalej a hovoria podobne, ako napríklad nemecký filozof Nietsche koncom 19.storočia a opakujú jeho myšlienku o mŕtvom Bohu dodnes. „Boh je mŕtvy a kostoly sú jeho hrobom“.
A tak sa možno aj my dnes pýtame: „Pane, prečo si musel spasiť svet takto?“ Ježiš svojím učeníkom vždy hovoril o tom, že musí trpieť a umrieť. Nikdy však nevysvetľoval prečo. A tak sa na toto tajomstvo Krista potrebujem pozrieť inými očami; odkložme nabok logiku rozumu a preberme logiku viery i srdca. Prijmime ho takého, aký je. A učme sa zmýšľať tak, ako zmýšľa Kristus. Múdrosť Boha sa človeku zdá nerozumná a slovo o kríži je pre mnohých bláznovstvom. Dnes nás Ježiš pozýva nasledovať ho v smrti a zmŕtvychvstaní. A tak stojac pri Kristovom hrobe, prosme o milosť viery a lásky v ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Pána, aby sme ho v našich srdciach, živou vierou a konaním dobra, prinášali živého tomuto svetu. Aby už nik nemohol povedať, že Boh je mŕtvy.