Milí bratia a sestry! Sväté písmo hovorí o Svätom Duchu často v obrazoch. Prirovnáva ho k vetru, ktorý slobodne veje, kam chce (por. Jn 3,8). Prirovnáva Ho k holubici (por. Mt 3,16) – teda k nežnému bytiu, ktorému je ľahké zlomiť krídla. Sväté Písmo prirovnáva Ducha i k ohňu.
Za obrazom ohňa je ukryté mnohé.
Oheň ničí – oheň Svätého Ducha chce zničiť modly, ku ktorým sa klamne utiekame.
Oheň tiež očisťuje – i Svätý Duch očisťuje našu vieru, charakter, aby sme žili podľa príkladu Ježiša Krista.
Oheň aj rozmrazuje – podobne Svätý Duch rozmrazuje chladné ľudské srdcia.
Oheň i zohrieva – v spoločenstve cirkvi by mal každý zažiť, pocítiť kus Božieho tepla, tepla Ježišovej lásky.
Prirovnanie Svätého Ducha k ohňu obsahuje ešte jednu dôležitú skutočnosť. O oheň sa treba starať. Oheň, ak má ničiť zlé – ničiť modly, ak má očisťovať, rozmrazovať, hriať či svietiť, musí byť trvalo udržiavaný. Aj v nás – v krste zapálil Boh oheň svojho Ducha. “ Ale tento oheň Ducha treba udržiavať.
Svätý Duch je teda Božím darom pre nás. Žiaľ, mnohokrát tento dar v sebe uhášame.
Kedy uhášame Ducha?
Keď nedbáme o to, aby v nás horel. O nejednom človeku platí: chodí do chrámu, modlí sa, pristupuje k sviatostiam, a pritom si žije v rozpore s tým, čo tam zaznieva. Modlitba, Sväté Písmo sú kanály, ktorými k nám prúdi Boží Duch, ale to nestačí. Treba zmeniť aj svoj život.
Ducha tiež uhášame, keď nás v našom vnútri Duch Boží varuje a upozorňuje, že niečo nie je v poriadku a my vedome ignorujeme Jeho jemný hlas.
Tiež, keď sa len obzeráme späť a vravíme: Kedysi, pred mnohými rokmi som v cirkvi miništroval, konal to a to… keď žijeme len zo spomienok, aj vtedy uhášame Ducha. Veď duchovný život, viera v Krista, to nemôže zostať len minulý čas. Je dobre, keď naša viera má svoju peknú minulosť, avšak buď v nás oheň Ducha naďalej horí alebo sme vyhasnutou pahrebou.
Podobne, ak máme nejaké dary od Pána Boha – a všetci nejaké máme – a nevyužívame ich na Božiu slávu, i vtedy uhášame Ducha.
Bratia a sestry. My Ducha nemôžeme premôcť, On slobodne veje, kam chce a my Ho nemôžeme obmedzovať či spútať. Ducha však môžeme zarmútiť a On sa od nás vzdiali. My mu svojou nedôverou a ľahostajnosťou zraňujeme „krídla“. Niet horšej veci, ako keď sa od nás Duch vzdiali. Len si spomeňme, ako vyzeral život kráľa Saula, keď ho Duch Boží opustil.
Nielen človeka, ale aj Svätého Ducha môžeme zarmútiť. Ako skutkami, tak aj slovami. Napomenutím: „Nezarmucujte Svätého Božieho Ducha“, (Ef 4, 30) nám apoštol Pavol chce pripomenúť aby sme vedome čelili svojmu „horšiemu ja“ – či už v klamstve, mrzkých slovách atď.
Čo nás odlučuje od Pána Boha – to vieme každý sám najlepšie – a práve tým uhášame a zarmucujeme Svätého Ducha.
Pán „Boh nám však nedal ducha bojazlivosti, ale (Ducha) moci, lásky, sily a rozvahy. (2Tim 1,7). Preto neuhášajme Ducha Svätého ani Ho nezarmucujme, ale prosme, aby nás naplnil.