Dovoľte mi, aby som Vám prečítala príhovor pátra Dr. Martina Pavúka.
Drahá smútiaca rodina, manželka Natálka, mama, najbližšia rodina, bratia a sestry!
Dovoľte mi, aby som sa Vám dnes prihovoril pri odchode nášho Rasťa. Spomínam si, ako ma pred necelými piatimi mesiacmi Rasťo poprosil, aby som na jeho svadbe predniesol úvodný príhovor a modlitbu pred jedlom. Pravdupovediac, mal som čo robiť aby som to zvládol a udržal slzy. Ale zvládol som to.
Dnes, v tomto veľmi smutnom čase, sa znova prihováram týmito riadkami o ktoré ma už Rasťo neprosil, ale sám cítim, že chcem. Tento môj príhovor prečíta Silvia Zeumerová, s ktorou mávam pohreby, pretože dnes by som to určite bez sĺz nezvládol.
Drahý Rasťo, kde začať? Postavil si nás všetkých do situácie, na ktorú sme neboli pripravení. Keď sme pred rokom sedeli doma, vo Veľkom Záluží, z médií sme sa dozvedeli správu o novom víruse, ktorý sa vo svete šíril. Možno, že sme nevenovali tejto správe veľa pozornosti, nakoľko sme si všetci mysleli, že je to od nás ďaleko. Žiaľ, o niekoľko mesiacov neskôr, bol už tento vírus aj na Slovensku a počas poslednej Veľkej noci sme sa všetci ocitli zatvorení doma. Spoločne sme čakali na uvoľnenie a tešili sa na svadbu, ktorú ste spolu s Natálkou plánovali. Po dvoch zrušených termínoch kvôli covidu ste si 26.septembra 2020 povedali svoje áno. Veľmi sme sa s vami tešili a dobre zabavili.
Po svadbe sme si všetci mysleli, že budeme pokojne prežívať život ďalej… Avšak správy o šíriacom sa víruse, ktoré sme denne sledovali, sa jedného dňa stali i našou realitou. Koronavírus sa nakoniec dotkol aj našej rodiny a narušil naše životy. Pozitivita testov sa postupne objavovala u každého z Vás a všetci ste prešli touto nákazou. Ja som sa nejakým „zázrakom“ nenakazil. Pri testovaní si sa aj ty, Rasťo, dozvedel, že si pozitívny. Všetci ste sa postupne uzdravili. U teba Rasťo však choroba začala mať ťažký priebeh – horúčka, ťažké dýchanie a ďalšie ťažkosti, pre ktoré si nakoniec 24.januára musel ísť do nemocnice.
Od tej chvíle sme pociťovali úzkosť a strach. Napriek tomu sme verili, že všetko zvládneš. Nechceli sme pripustiť, že by si sa k nám už nevrátil a snažili sme sa zo všetkých síl ti pomáhať – zháňali sme lieky a robili všetko potrebné preto, aby sa ti stav zlepšil. Veľa ľudí nám pomáhalo, ale žiaľ, stretli sme sa aj s neochotou a naša bezmocnosť tým rástla ešte viac. Negatívne správy o tvojom zhoršujúcom sa stave nás veľmi znepokojovali. Až nakoniec prišla správa, ktorú sme si nechceli pripustiť. V piatok 5.februára o 15.15 hodine si odišiel do večnosti zaopatrený sviatosťou pomazania chorých.
Rasťo, už niekoľko týždňov sa nám zdá, že zostúpila na nás noc. Husté temnoty akoby zahalili naše životy, zmocnil sa nás strach. Cítime to v našom napätí, vidíme to v našich gestách, hovoria to naše pohľady; naše tiché sedenie pri spoločnom stole bez teba. Ocitli sme sa tu nečakane, ustráchaní a stratení. Ako učeníkov z evanjelia, aj nás strhla nečakaná zlovestná víchrica. Uvedomujeme si, že sa nachádzame na tej istej loďke ako apoštoli, krehkí a dezorientovaní, no na druhej strane aj povolaní veslovať spoločne, navzájom sa posilňovať, byť si oporou. Na tejto loďke sme dnes všetci – ty Natálka, Rasťova mama, Marika, Zolo, Katka, Peťo, Lucia, Robo, rodní bratia Viliam, Ľudovít, sestra Vierka, celá rodina. Rasťov odchod nás núti uvedomiť si, že nemôžeme ísť každý svojou cestou, ale musíme kráčať spoločne. „Búrka“, ktorá nás zavalila odchodom Rasťa, odhaľuje aj našu zraniteľnosť. Boli sme si tak istí, že bude dobre, mali sme plány, ale zrazu mnohé prekazila choroba. Zrazu sa stratili mnohé “istoty” o ktoré sme sa opierali.
„Čo sa tak bojíte?”, nám hovorí Ježiš v evanjeliu. Toto slovo tne do živého a týka sa nás všetkých. V tomto svete sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sme sa silní a schopní urobiť čokoľvek. Mysleli sme si, že zostaneme zdraví a nikdy sme si nechceli pripustiť, že sa choroba dotkne aj našej rodiny. Mýlili sme sa. Prišla, nečakane a veľmi rýchlo. Teraz sa aj my nachádzame na rozbúrenom mori. Na rozbúrenom mori, kde nás Kristus pozýva k tomu, aby sme prijali tento čas skúšky, ako čas rozhodnutia sa pre Boha a svojich najbližších. Stojíme v situácii, ktorá nás pozýva rozlíšiť, čo je večné a čo sa pomíňa, čo je pravá istota a čo nie… rozhodnúť sa pre to, čo je nevyhnutné a upustiť od toho, čo nevyhnutné nie je. Nech je aj pre nás tento čas darom uvedomenia si, že všetko sa môže zmeniť veľmi rýchlo. Vážme si jeden druhého.
Drahá smútiaca rodina, manželka Natálka, mama, najbližšia rodina, bratia a sestry! Na konci by som sa chcel ešte krátko prihovoriť Rasťovi. Ani nie tak prihovoriť, ale skôr požiadať o odpustenie. Rasťo, odpusť nám, ak sme ťa niekedy urazili slovom, či skutkom. Sľubujeme, že na teba nikdy nezabudneme a že si ešte viac budeme vážiť jeden druhého. Tak, ako si nám v tom išiel príkladom. Verím, že žiješ život vo večnosti, a ako ťa poznám – určite ho žiješ naplno.