V roku 251 svätý Cyprián napísal slávne dielo s názvom: „O jednote Cirkvi“.

Bol to čas zvláštnych nepokojov v spoločenstve veriacich, z príčin tak vonkajších – trvajúcich prenasledovaní, ktoré priniesli život v strachu, ako aj vnútorných – herézy a falošné náuky, ktoré delili spoločenstvo.

Sv. Cyprián napísal: „Tak ako slnko má mnoho lúčov, ale iba jedno svetlo, ako strom má mnoho konárov, ale iba jeden kmeň spočívajúci na silnom koreni, a ako v žriedle, hoci z neho vytekajú početné potoky, jeho jednota je prinajmenšom na samom začiatku zachovaná“, tak je to aj s Cirkvou. „Odtrhni jeden lúč od slnka, jednota svetla nedopustí takéto oddelenie. Odtrhni konár zo stromu – raz odlomený už nebude ďalej rásť. Odtrhni potok od prameňa, okamžite vyschne. Aj svetlom preniknutá Cirkev Pánova vysiela do sveta svoje lúče. Avšak je to iba jedno svetlo, ktoré všade splýva, pričom nedelí jednotu svojej substancie. Konáre Cirkvi sa rozprestierajú v bohatom počte nad celou zemou, mocné potoky sa rozlievajú stále ďalej, a predsa jestvuje iba jeden prameň, iba jeden začiatok, iba jedna matka, ktorá je požehnaná plodnosťou. Z jej lona narodená, jej mliekom sýtená, jej duchom oživená“.

Keď vstupujeme v Taize na územie ekumenického kresťanského spoločenstva, ktoré vytvoril brat Roger, možno pri vstupe vidieť nápis: „Vy, ktorí tu vstupujete, zmierte sa. Otec so synom. Muž so ženou. Veriaci s tým, ktorý nemôže veriť. Kresťania so svojím odlúčeným bratom“.

Problém ťažkého budovania jednoty medzi ľuďmi je taký starý, ako človeka. Je totiž spojený s ľudskou slabosťou, s egoizmom ľudského srdca. Každý má kohosi, komu musí odpustiť viny; o každom tiež možno povedať, že je vinníkom. Tento osud neobišiel ani Cirkev. Cirkev totiž to nie je iba Ježiš Kristus, ale aj my, so všetkými svojimi slabosťami, rozorvanosťami, nepochopením. Nevedeli sme diskutovať, presviedčať, vážiť si cudzie názory. Ľahšie bolo odstrániť ich zo spoločenstva, izolovať ich, nosiť dlhý čas v srdci bolestnú ranu. Postupom času dokážeme v sebe zničiť dokonca prirodzenú túžbu po jednote s inými – vystačíme sami sebe, sme spokojní so sebou, nemusí na nikoho dbať nikým sa desiť.

Zabíjame v sebe túžbu po jednote, ktorá je ovocím lásky. Jej miesto zaujíma hnev, nenávisť, nakoniec hlúposť. Od každého z nás závisí, aké bude ovocie našej činnosti. Ráta sa dobrá vôľa a túžba poznačená činmi. Nejde o postoj konformizmu – súhlas za každú cenu, dokonca rezignáciu zo základných hodnôt, ale o dobro všetkých, celej ľudskej rodiny. K tomu sme predsa pozvaní.

Pane, daj, aby sme všetci boli jedno…