Stará legenda hovorí o bohatom rytierovi, ktorý býval v krásnom zámku. Tento rytier bol mimoriadne lakomý a pre chudobných nemal ani trošku srdca. Raz na bránu zámku zaklopal chudobný pútnik s prosbou, či by mohol prenocovať. – Tento zámok nie je hotelom – zamrmlal nezdvorilo rytier. – Dovoľ, prosím – naliehal pútnik – aby som ti položil iba tri otázky a hneď pôjdem. Rytier nakoniec súhlasil, aby mu položil tieto otázky. – Kto tu býval pred tebou? – Môj dedo. – Kto bude bývať v tomto zámku po tebe? – Ak Boh dovolí, môj syn. – Vidíš – pokračoval ďalej neznámy pútnik – každý tu býva iba nejaký čas, a potom prenecháva miesto druhému. Či aj ty nie si tu hosťom? Tento zámok je skutočne hotelom, načo teda toľko investovať na zariadenie domu, v ktorom bývame iba prechodne. Radšej rob dobre chudobným, a postavíš si týmto spôsobom príbytok v nebi.
Rytier si vzal tieto slová k srdcu, prenocoval pútnika a od toho času sa stal dobrodincom chudobných.
Bratia a sestry! Včera sme sa rozlúčili so starým rokom, ktorý sa skončil. Uplynulý čas nedokáže vrátiť žiadna sila. Teda, čo sa stal, nemôže sa vrátiť.
Čo prináša so sebou Nový rok, ktorý sa práve iba začína – nevieme, lebo je to pred nami ukryté, a vie o tom iba Boh. Podobne, ako ten rytier z legendy povedanej na úvod, môžeme si byť istí iba jedného, menovite, že náš čas tu na zemi je obmedzený. Boh nám dáva tento nový rok, aby sme tento dar, akým je čas, lepšie využili, ako doteraz. Aby sme znovu, ak sa dožijeme konca tohto nového roku, neľutovali, že sme premárnili čas.
Oplatí sa teda, podobne, ako ten rytier, zastaviť sa a rozhodnúť sa na prelome starého i nového roku položiť si niekoľko otázok: Aký bol pre mňa ten starý rok? Priblížil nás k Bohu? Predovšetkým, akým smerom ide náš život v tejto chvíli? Sme čestnejší, ako napr. pred rokom? Modlíme sa lepšie? Staré príslovie hovorí: „Kam sa konárik nakláňa, tam rastie strom“. Inými slovami, ak náš život išiel zlým smerom v minulom roku, tak pôjde zlým smerom aj v tomto roku, ak v ňom nevykonáme zásadné zmeny.
Napríklad, ak sa s každým uplynulým rokom stávame menej čestní, tak pravdepodobne nebudeme tiež čestní v tomto novom roku a v budúcnosti. Ak sa s každým uplynulým rokom stávame viac odporní a netrpezliví, tak pravdepodobne nebudeme menej odporní a viac trpezliví v budúcnosti. Ak s každým pomíňajúcim rokom sme sa modlili čoraz horšie, tak pravdepodobne sa nebudeme modliť lepšie ani v tomto novom roku. To isté možno povedať o každej inej oblasti nášho života morálneho a duchovného.
Čo teda musíme urobiť, ak tvrdíme, že náš život ide zlým smerom? Ako môžeme túto situáciu odvrátiť? Prvým krokom, ktorý musíme urobiť v tejto situácii, je naše úprimné priznanie sa k tomu. Je to veľmi ťažký, ale súčasne veľmi dôležitý krok. Nie je totiž ľahké priznať sa k omylu.
Ďalším krokom musí byť odprosenie Boha za naše doterajšie omyly a zanedbania. Môžeme to urobiť počas modlitby, alebo pri sviatosti pokánia.
Tretím krokom musí byť začatie konkrétneho programu, Ak chceme vykonať zásadnú zmenu v našom duchovnom či morálnom živote, musíme začať na sebe svedomito pracovať.
Jedného si môžeme byť celkom istí. Ak urobíme všetko, čo je v našej moci, aby sme tento nový rok dobre prežili, tak Boh zo svojej strany nám určite neodmietne svoju milosť a pomoc.
Anglická spisovateľka Minnie Haskins napísala pekný verš o nádeji, ktorú každý z nás spája so začiatkom Nového Roku. „Poprosila som strážnika stojaceho pri vrátach Nového Roku: «Daj mi svetlo, aby som mohla bezpečne kráčať do neznáma!». On odpovedal: «Choď smelo do temnôt! Iba vlož svoje dlane do Božích rúk. Bude to pre teba lepšie ako svetlo a bezpečnejšie ako cesta, ktorú poznáš»“.
Bratia a sestry! Vložme teda celý tento Nový rok s tým, čo so sebou prinesie, do rúk Boha, ktorý nás miluje, ak pochopíme slová toho krásneho verša. Bude to pre nás lepšie, ako svetlo a bezpečnejšie, ako nám známa cesta.
Zakončime našu úvahu radou, ktorú nám udeľuje sv. Augustín na prahu tohto Nového roku: „Svoju minulosť zver Božiemu milosrdenstvu, svoju súčasnosť Jeho Láske a svoju budúcnosť Jeho prozreteľnosti.“