Biblické čítania zo slávnosti Najsvätejšieho Srdca Pána Ježiša majú spoločnú tému: láska Ježiša Krista k ľuďom. Nie lásku Božiu všeobecne, ktorú nachádzame u prorokov, ale lásku Božiu, ktorá sa stala telom. Srdce Ježiša je najhlbším miestom v Jeho človečenstve, miestom, kde sa celé Jeho človečenstvo sústreďuje a stretáva s Božstvom, pričom týmto spôsobom realizuje veľké tajomstvo Boha, ktorý sa stal človekom; ono je svadobnou miestnosťou, kde sa konajú zásnuby kráľovského syna s telom narodeným z Márie Panny a vďaka Nej s celou Cirkvou (por. Mt 22, 2; Ef 5, 32). Ak celé človečenstvo Ježiša je prameňom sviatosti spásy, tak Jeho srdce je ním zvláštnym spôsobom.

Obraz Ježiša Krista so srdcom na dlani alebo zvonku na hrudi nám nenapomohlo k zbožnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, pretože Srdce nosíme v hrudi, a nie vonku, či na ruke. Jeho charakteristickým znakom je to, že pohybuje všetko, hoci zostáva skryté a pokorné. Musí byť dôvod, pre ktorý nám vlastne Cirkev odporúča Srdce Ježiša, a nie nejaký iný orgán Jeho človečenstva ako konkrétny znak tajomstva Jeho Božsko-ľudskej lásky. Hľadajme teda tento dôvod v Písme svätom i v ľudskej skúsenosti.

Pre Bibliu srdce je najšľachetnejšou a najdôležitejšou časťou človeka; je podstatnou časťou osoby, sídlom duchovného života, privilegovaným miestom stretnutia s Bohom. Zo srdca pochádza to, čo znečisťuje, ale i to, čo posväcuje človeka. Zo srdca pochádzajú opravdivá čistota (por. Mt 5, 8) i opravdivá pokora (por. Mt 11, 29). Srdce stelesňuje to, čo dnes označujeme ako naše najtajnejšie „ja“. Kultom Najsvätejšieho Srdca zahrňujeme celú osobu Spasiteľa a sme vedení k prameňu Jeho citov i spásnych činov: S radosťou budete čerpať vodu z prameňov spásy (Iz 12, 3). Tento zvláštny záujem o Ježišovo Srdce má svoju genézu v Novom zákone vo chvíli smrti Krista. Evanjelista Ján, keď pripisuje mimoriadnu a zdanlivo prehnanú váhu prebodnutiu Ježišovho boku na kríži, prerazil cestu, ktorá vedie k slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho; jeho komentár k udalosti (Budú pozerať na Toho, ktorého prebodli) sa ukázal ako proroctvo!

Pre nás dnes srdce nereprezentuje v človeku toto všetko, čo reprezentovalo pre Písmo sväté; je pravdou, že zostala nezmeniteľná jeho dôležitosť v každodennej reči a vo všeobecnom pocite ľudí, ale celý zvyšok, jeho najšľachetnejšie funkcie, ktoré mu boli svojho času pripisované, boli súčasne prenesené na inteligenciu, vôľu či dokonca mozog. Avšak v našom súčasnom spôsobe ukazovania srdca je vec, ktorá nám pomáha pochopiť podľa analógie význam Ježišovho srdca. Srdce je motorom celého tela; život i smrť závisia od neho; ono je prítomné v celom organizme a spôsobuje, že vibruje podľa jeho pohybov; do neho vteká krv z celého tela plná toxických odpadov a ono ju očisťuje, okysličuje a rozosiela do najvzdialenejších buniek organizmu. To isté vykonáva v duchovnej rovine Srdce Ježiša v úžasnom, nesmiernom tele, akým je Cirkev! V tomto Srdci sa prvý raz uskutočnilo očistenie od všetkých hriechov, uskutočnilo sa zrodenie nádeje i ľudskej lásky; tam tiež tajomným spôsobom každý deň, počas svätej omše priteká skazená a nakazená krv sveta a odtiaľ vychádza tajomná vlna, ktorá pochádza od Ducha Svätého, ktorá očisťuje, obnovuje a posilňuje všetky údy Cirkvi. Každé odpustenie, každá milosť, každá inšpirácia, každý lúč nádeje i radosti, každé povzbudenie k jednote, ktoré zakusujeme v našom kresťanskom živote, majú svoj začiatok v Srdci Ježiša. Taký bol plán Otca, aby v Ňom prebývala celá plnosť a aby sme obdržali z tejto plnosti milosť za milosťou (por. Kol 2, 9; Jn 1, 16). A to preto, že v tomto Srdci na kríži bol naplnený akt úplnej a dokonalej poslušnosti, ktorým bolo splnenie celej vôle Božej; preto Ho Boh povýšil a zveril do Jeho rúk spásu všetkých ľudí. Srdce Ježiša je baňou, v ktorej sú ukryté všetky poklady múdrosti a vedy (por. Kol 2, 3).

Najväčšou nádejou nás v tento deň napĺňa to, že Ježišovo Srdce nie je čímsi, čo pominulo, čo prestalo biť v toto piatkové popoludnie, krátko pred tým, ako ho žoldnier prebodol kopijou. Srdce Ježiša ďalej žije, pretože Ježiš vstal z mŕtvych a žije, a keď vstal z mŕtvych a žije, tak i Jeho Srdce vstalo z mŕtvych a žije. Žije v Duchu ako celý Kristus, a život v Duchu znamená, že toto srdce naďalej bije, jestvuje, že prebýva na akomsi mieste, či skôr na každom mieste. Po zložení svojho smrteľného tela sa sal kýmsi blízkym pre celý svet, „je mi bližší, ako som ja sám sebe“; stojí pri dverách každého srdca a klope, ak Mu niekto otvorí, vstúpi k nemu: Kto ma miluje… môj Otec ho miluje a prídeme k Nemu a budeme u Neho prebývať (Jn 14, 23).

Ak z toho urobíme záver, môžeme povedať, že Srdce Ježiša je srdcom novým, ktoré nám sľúbil prorok Ezechiel (11, 19) a bolo nám dané pri svätom Krste, je srdcom telesným, ktoré má postupne nahradiť srdce kamenné, ktoré nosíme od narodenia, a ono sa také stalo skrze naše hriechy. Odpúšťať ako Ježiš odpúšťal, poslúchať ako bol Ježiš poslušný, trpieť ako Ježiš trpel, milovať ako Ježiš miloval znamená odpúšťať, byť poslušný, trpieť, milovať Ježišovým Srdcom. Pavol hovorí: Táto túžba nech vás oživuje; ona bola aj v Kristovi Ježišovi (Flp 2, 5); ale prejavovať také isté túžby znamená mať také isté srdce! Opravdivá láska k blížnemu, o ktorej hovorí Evanjelium, nespočíva v tom, že milujeme bratov, pričom im dávame čosi z nášho, ale že umožňujeme Ježišovi milovať v nás bratov, keď dovoľujem pretekať cez nás Jeho láske.

A ešte jedna vec. Túžime byť znovu jedným srdcom, ako prvotné kresťanské spoločenstvo (por. 4, 32); usilujeme sa o jednotu všetkých veriacich v Krista; v tom vlastne spočíva ekumenizmus. Ale čím je toto jedno srdce? Či snáď srdcom, ktoré vzniklo zo spojenia všetkých sŕdc, a teda čímsi abstraktným a výlučne metaforickým? Je to Srdce Ježiša, ktoré je „kráľom a zjednotením všetkých sŕdc“. Jednota na naše šťastie už je, a prinajmenšom bola začatá a máme už jej zárodok; musíme ju iba doplniť a ukázať svetu tak, že zrúcame múry, ktoré sme postavili okolo tohto jedného Srdca. V Srdci Ježišovom sa neuskutočňuje výlučne jednota všetkých veriacich medzi sebou, ale aj jednota všetkých veriacich s Otcom: Ja som v nich a Ty vo mne! Aby všetci jedno boli (Jn 17, 23).

Teraz sa pozrime v modlitbovom zamyslení na Toho, ktorého sme prebodli. Táto rana vždy bola obľúbeným úkrytom duší smädných po spáse. Cez túto tesnú bránu oni nadväzovali blízky kontakt s Ježišom a nachádzali pastvu. Táto brána je otvorená pre všetkých, tak pre svätých, ako i pre hriešnikov; je otvorená predovšetkým pre tých, čo sa namáhajú a sú obťažení, pre tých, čo hľadajú odpočinok svojej duše. „Ktokoľvek si, bež k tomuto prameňu života a svetla s vrúcnou túžbou a vnútornou silou srdca volaj k nemu: večný a nepreniknuteľný, vznešený a plný sladkosti prameň ukrytý pred očami všetkých smrteľníkov! Tvoja hĺbka je nekonečná, tvoja výška je bez konca, tvoja šírka bezhraničná, tvoja čistota dokonalá! Z teba vyteká rieka, ktorá «rozveseľuje mesto Božie», pretože «uprostred hlasov radosti a vzdávania vďaky v sviatočnom sprievode» môžeme vyspievať tvoju slávu, pričom ukážeme svedectvom skúsenosti, že «v Tebe je prameň života a v Tvojom svetle vidíme svetlo»“ (sv. Bonaventúra).