Katechizmus katolíckej cirkvi v bode 1452 o odpustení hriechov uvádza, že človek môže dosiahnuť odpustenie hriechov dvojakým spôsobom. Keď naša ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko – voláme takú ľútosť „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Skrz takúto ľútosť sa nám odpúšťajú všedné hriechy a dosiahneme ňou aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné. Druhou uvedenou možnosťou je “klasické” vyznanie hriechov vo svätej spovedi.

Bratia a sestry, v dnešnom pomerne krátkom evanjeliu Kristus viackrát spomína odpustenie hriechov. A ako sme počuli prítomných zákonníkov to pohoršilo. Spôsobilo to v nich zmätok a oni obvinili Ježiša z rúhania. Pre lepšie vysvetlenie si musíme pripomenúť, že v židovskej tradícii odpustenie hriechov bolo privilégium Boha! V tom si Židia jasne uvedomovali priepasť, ktorá oddeľuje človeka od Boha. Človek sám nikdy nemôže zdolať túto vzdialenosť, len Boh môže odpustiť hriechy. Zákonníci nepokladali Ježiša za Boha a nedokázali mu pripísať moc odpustiť hriechy.

My, dobre vieme, že Kristus je druhou Božskou osobou, čiže je Bohom a že má moc odpúšťať, a nie len má moc, ale On nám chce odpustiť naše hriechy. V nicejsko-carihradskom vyznaní viery každú nedeľu vyznávame: „Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov“ alebo apoštolské vyznanie hovorí: „Verím … v odpustenie hriechov….“ Dnešný príbeh nám chce povedať, že hriech má veľkú moc – je dostatočne silný aj na to, aby vplýval taktiež na zdravie človeka.

Vieme, že sami sa nedokážeme uzdraviť ani si odpustiť hriechy. Len Ježiš to môže urobiť. Má moc nám hriechy odpúšťať- ba čo viac, on to robí veľmi rád! Neprekáža mu veľkosť hriechu. Má nad ním moc. Odpustenie je nám od Krista dané zdarma. Je to dar, ktorý dostávame prostredníctvom Krista. V odpustení spoznávame Božie srdce – skutočnú tvár Otca, ktorý sa nevzdáva ani jedného zo svojich detí. Aj k nám chce prísť a povedať: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Záleží čisto na nás, či prijmeme jeho ponuku a vyznáme svoje hriechy.

Zosnulý kardinál Tomáš Špidlík hovoril, že jestvuje dvojaké vyznanie. Jedno hovorí: „Zhrešil som. Moje skutky sa nezrovnávajú s Božími prikázaniami.“ Druhé sa vzťahuje na človeka samého: „Som hriešny. Potrebujem odpustenie.“ A práve to druhé vyznanie je podstatné. To prvé je moralistické, to druhé je o vzťahu

Ak chceme získať odpustenie svojich hriechov, musíme si v prvom rade svoj hriech priznať. Prijať pravdu o sebe. Sme si vedomí, že pravda bolí, ale iná cesta neexistuje.

Taktiež si dobre uvedomujeme, že Boh pozná naše hriechy a že on „nepotrebuje naše priznanie“. Potrebujeme ho my. Teda byť pravdivý sám pred sebou. Nepretvarovať sa, nevyhovárať sa, neklamať. Priznať to, že som ďaleko od ideálu, ktorým je Ježiš. Potrebujeme sa zrieknuť svojho vlastného falošného “chlácholenia” a prestať hádzať vinu na iných. Pozrieť sa pravdivo, bez výhovorky a bez prikrášľovania na seba. Priznať si svoj hriech, strach, bolesť, hnev, úzkosť, vinu, slabosť, pretvárku, pády, neschopnosť… Priznať si svoju závislosť – na alkohole, drogách, hrách, internete, mobile, porne, kariére, popularite, nakupovaní, peniazoch, závislosť na tom, že vždy kladiem sám seba na prvé miesto…

Sviatosť zmierenia je pre nás kresťanov osobným stretnutím s Ježišom Kristom, ktorý nám prináša odpustenie a pokoj. Sviatosť zmierenia má aj liečivé účinky, hojí naše citové rany po hriechoch.

Na začiatku som povedal, že katechizmus katolíckej cirkvi  uvádza, dvojakú možnosť odpustenia  – dokonalú ľútosť alebo spoveď. Nebojme sa každý deň si nájsť čas na úprimnú ľútosť, alebo cez mesiac pristúpiť k sviatosti zmierenia. Ide o stretnutie, kedy môže ozdravieť aj naše telo.

Známi spisovateľ Oscar Wilde bol pre mravné priestupky odsúdený do väzenia. Keď ho odvádzali, musel čakať na stanici i so svojim strážcom v trestaneckom obleku a s ostrihanou hlavou. Jeden cestujúci ho spoznal a nahlas povedal: „Ľudia, to je Oscar Wilde!“ Potom pristúpil k nemu a napľul mu do tváre. Oscar nepovedal ani slovo. Svätý Bernard hovorí: „Klesne oslica a nájde sa kto jej pomôže vstať. Klesne ľudská duša, nikto ju nepozdvihne“

Bratia a sestry, tak súdia hriešnika ľudia! Nebuďme podobní farizejom, ktorí odsúdili Krista za odpustenie hriechov. Neberme si od nich príklad. Naším príkladom je Ježiš – nosme si jeho slová vo svojom srdci: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mt 9, 3). Tak vie konať len Boh!