Obrázok pre homílie

Mt 8, 5-13

Na stene jedného z koncentračných táborov našli prekrásne vyznanie viery, ktoré zanechal neznámy väzeň. Znelo takto:  „Verím v lúče slnka, dokonca vtedy, keď ich necítim. Verím v Boha dokonca vtedy, keď Boh mlčí“.

O tom aká dôležitá je v našom živote viera, nám Kristus hovorí v dnešnom Evanjeliu, keď chváli postoj rímskeho stotníka. Zamyslime sa teda na chvíľu a pozrime sa na túto mimoriadne zaujímavú postavu.

Stotník bol Rimanom a mohol pohŕdať Židmi tak, ako to robili skoro všetci Rimania. Ale tento stotník si nielenže vážil Židov, ale aj so svojimi sluhami a otrokmi zaobchádzal veľmi ľudsky. Dokázal to tým, ako veľmi mu záležalo na uzdravení jeho sluhu. Pre lepšie videnie celého obrazu treba na tomto mieste pripomenúť, že otroci a sluhovia nemali v tom čase takmer žiadne práva. Vlastník mohol s nimi zaobchádzať ako len chcel. Dokonca mohol zabiť svojho otroka bez toho, aby tým porušil zákon.

Stotník bol predovšetkým človekom hlboko nábožným. Kristus chváli jeho postoj, keď hovorí: „Hovorím vám, takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli“. Táto pochvala robí z toho rímskeho stotníka vzor aj pre nás, kresťanov, žijúcich v našom storočí.

Pokorný postoj stotníka je hodný nasledovania zvlášť dnes, keď ľudia z malicherných dôvodov odchádzajú od Boha a Cirkvi. Prečo je to tak? Jednoducho nám chýba pokora. A preto, že nám chýba pokora, strácame vieru. Žiaľ, mnohokrát sme múdrejší ako Boh… Lepšie vieme, aký má byť na svete poriadok. Mnohokrát  diktujeme Bohu, čo má robiť. A môžeme povedať, že skoro vždy sme nespokojní. Kritizujeme iných, ale sami sme nič dobré neurobili. Pre mnohých z nás je Svätá Liturgia, spoveď, sviatosti, pobožnosti iba prežitkom a nudnou skutočnosťou. Keď sa takto správame, sami sa zbavujeme spojenia s najdôležitejším prameňom milostí pre nás, ktorým je Eucharistia a sväté sviatosti.

Musíme si zapamätať, že viera je pre každého z nás veľkou milosťou od Boha a že nám je daná nielen ako dar, ale aj ako úloha. Čiže musíme Bohu za vieru nielen ďakovať, ale tiež robiť všetko, aby sme ju vytrvalo prehlbovali a pestovali. A to si vyžaduje úsilie a vytrvalosť.

Boh nás nikdy neopúšťa, nikdy nesklame. My opúšťame Jeho… vtedy, keď začíname výhovorkou, že nemáme čas na osobnú modlitbu, na nedeľnú Svätú Liturgiu, na spoveď aspoň raz v roku… A potom, keď sa nám začne čosi v živote kaziť a nedarí sa nám, obviňujeme Boha a sťažujeme sa, že On nás opustil.

„Bez viery sa potkýname o každé steblo slamy, s vierou hory prenášame“ – napísal Sören Kierkegaard a Karol Lehmann poznamenal, že ten, „kto verí v Ježiša Krista, nemusí zomierať sám“.

Vážme si teda našu vieru a prehlbujme ju dobrou modlitbou, účasťou na Eucharistii, častou spoveďou a životom podľa hlasu nášho svedomia. Chápme našu vieru ako najväčší a najcennejší poklad.

Zakončím túto úvahu myšlienkami vojaka, ktorý zahynul v jednej bitke. Vo vrecku jeho vojenského kabáta našli slová tejto modlitby:

„Modlil som sa za zdravie, aby som mohol vykonať veľké veci; bolo mi dané krehké zdravie, aby som mohol robiť dobré veci. Prosil som o bohatstvo, aby som mohol byť šťastný, dostal som chudobu preto, aby som sa stal múdrejší. Prosil som o mnoho vecí preto, aby som sa mohol tešiť zo života; dostal som život, aby som sa mohol tešiť z mnohých vecí. Nedostal som nič z toho, o čo som prosil, ale dostal som všetko, čo som potreboval. Proti mojim prosbám, moje nevyslovené modlitby boli vypočuté. Som najviac požehnaný medzi ľuďmi“.

Zdieľať na Facebooku