Bratia a sestry! Čo je to poklad? Obyčajne nám ako prvé prídu na myseľ peniaze, alebo zlato.

Poklad vzniká tak, že človek dlhodobo ukladá nejakú hodnotu jednu k druhej. Tak sa hodnota, ktorá na začiatku bola malá, stala veľkým pokladom. Tým pokladom nemusia byť len peniaze, či zlato a podobné veci. Takým pokladom môže byť pre človeka aj jeho rodina, priateľstvá a podobne.

Ježiš definuje poklad ako to, k čomu prilipne naše srdce. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce. Toto je na jednej strane definícia, na druhej strane aj varovanie. Skúsme  porozmýšľať, k čomu nám prirástlo srdce?  čomu sa vo svojich myšlienkach, citoch, túžbach znova a znova vraciame? Z čoho máme najväčšiu radosť a o čo sa bojíme, aby sme to za žiadnych okolností nestratili?

Naším pokladom je tá hodnota, ktorú máme v našom živote za najväčšiu. O našom poklade vieme, že ak bude on zachovaný, tak aj náš život bude bezpečný. Ale ak tento poklad stratíme, stratíme vlastne všetko. Náš život sa vyprázdni. Náš život a náš poklad sú nerozlučne spojené. Osud pokladu sa stáva aj naším osudom. Teraz už snáď vidíme lepšie, že otázka pokladu je veľmi vážna, je to zároveň aj otázka nášho života.

Ježiš nás varuje, aby sme nezhromažďovali pozemské poklady, ktoré sú zničiteľné. Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú.

Raz zomrel jeden veľmi bohatý človek. A dvaja ľudia sa po pohrebe o ňom rozprávali. Jeden sa spýtal: Koľko toho vlastne po sebe zanechal? A ten druhý na to povedal: Všetko.

Keď si toto všetko uvedomíme, je to veľmi vážna vec. Celý ten poklad necháme tu, na tejto zemi. Niekto mi však teraz môže povedať: Otče, ale ak pracujem, tvrdo zarábam, chcem si aj užiť svoje peniaze. Áno, treba si aj oddýchnuť, isť na dovolenku atď. Avšak pamätajme na to, že my ľudia nie sme len živočíšnou bytosťou.

Ak by sme boli len živočíšnou bytosťou, tak by sme zhromažďovali a užívali len tieto pozemské poklady. Pretože nič lepšieho by ani nebolo. Ale musíme si uvedomiť, že sme stvorený pre iný svet. Pre Boží svet, pre Božie kráľovstvo. A potom je veľmi dôležitou otázkou, aké poklady si máme vlastne zhromažďovať?

Možno som už spomínal príbeh pútnika, ktorý večer zaklopal na dvere kláštora s prosbou o nocľah. Mnísi mu ochotne poskytli ubytovanie v jednoducho zariadenej izbičke. Keď sa pútnik počudovanie spýtal, prečo tam nemajú poriadny nábytok, mních mu odpovedal protiotázkou: A ty prečo nemáš so sebou nábytok? Pútnik sa začudoval ešte väčšmi a povedal: Ale veď ja tadeto len prechádzam. A mních na to: Aj my tadeto len prechádzame.

V tomto príbehu je hlboká pravda. Všetci sme pútnikmi na tejto zemi. Všetci tadeto len prechádzame. Nech by sme sa tu chceli neviem ako ukotviť, príde čas odchodu.
Ak sme tu len pútnikmi, ktorých cieľ je mimo tohto sveta, tak potom aj náš poklad musí byť uložený mimo tohto sveta.

Zjednodušene môžeme povedať, že tým najväčším pokladom je samotné Božie kráľovstvo, o toto by nám malo isť v živote. Niekto možno povie, že aj tak ten pozemský poklad má význam, lebo ho zanecháme svojim deťom, oni ho zdedia. to je síce pravda, ale tu je reč o oveľa väčšom dedičstve ako môžeme zanechať my svojim deťom. Toto je o dedičstve, ktoré môžeme mať naplno my i oni.