V istej rodine žili dvaja bratia. Jeden sa rozhodol, že sa stane kňazom a tak sa aj stalo. Vyštudoval, vysvätili ho a biskup ho poslal na misie, kde strávil celý svoj život. Keď zomrel, prišiel pred Pána Boha a on mu hovorí: „Dobrý si bol služobník, vojdi do radosti svojho Pána.“

Druhý brat sa oženil a založil si rodinu.  Mal 4 krásne deti, založil si malú firmu a viedlo sa mu veľmi dobre.  Keď mohol, posielal aj svojmu bratovi finančnú podporu.  Nakoniec po peknej starobe zomrel. Aj on prišiel pred Pána Boha a Boh mu hovorí: Bol si dobrý služobník, staral si sa o rodinu, kresťansky si vychovával svoje deti, vojdi do radosti svojho Pána.“

Drahí bratia a sestry – v dnešnom evanjeliu sme počuli ako Ježiš povoláva svojich učeníkov. Ježiš si vybral úplne obyčajných rybárov – v tej dobe bežné, ničím výnimočné povolanie. Na tomto mieste si uvedomujeme, že aj my – všetci – sme povolaní ohlasovať Krista. My všetci sme povolaní. Hlásať Krista môže každý jeden z nás. Dvaja bratia v úvodnom rozprávali mali rozličné povolanie, a obaja boli spasení. Ohlasovať Krista môžeme v akomkoľvek povolaní.

Mne ako kňazovi sa veľmi ľahko hlása evanjelium v chráme. Ľudia prídu, vypočujú ma, trochu sa porozprávame, či už len tak v chráme, alebo pri spovedi. Dá sa povedať, že je to ľahké ohlasovanie Krista. Ale ohlasovať Krista v rodine, v práci – svedčiť našim každodenným životom, je ťažšie.

Hlásať Krista životom si vyžaduje skutočnú zmenu. Zmenu v myslení, vyjadrovaní, správaní,  obliekaní a podobne. Na nás kresťanov, a zvlášť na kňazov sa ľudia pozerajú ako na sviecu, ktorá je na svietniku – všetkým na očiach. Ak kresťan, alebo kňaz urobí nejakú chybu, ihneď sa na tento priestupok poukazuje a ak by prestúpil nejaký zákon, je posudzovaný omnoho prísnejšie hlavne tými, ktorí  nežijú kresťansky a často je ich život vo veľkom neporiadku. Niektorí za každú cenu hľadajú na kresťanoch iba chyby a zabúdajú na to, že ak niekto chce posudzovať iných, musí v prvom rade zreformovať svoj vlastný život.

Kristus povoláva v dnešnej dobe aj mladých ľudí – netreba sa báť prijať toto povolanie. Netreba sa báť tých, ktorí útočia proti kresťanom, kňazom. Je iba potrebné rozoznať, či to chce Boh, alebo je to len moja túžba.

Pre povolanie zasväteného života musíme byť v prvom rade dobrými kresťanmi. Byť kresťanom je naším celoživotným povolaním. To nie je len záležitosť nedele, kostola, Vianoc, Veľkej noci, je to záležitosť každého dňa – celého života. To znamená žiť bezúhonným životom, byť spravodlivým, čestným atď.

Až potom, ak žijeme dobrým životom, môžeme uvažovať nad stavovským povolaním. Kňazstvo však v živote mladého človeka nemá byť cieľom, kňazstvo je iba prostriedok osobnej spásy.  Vieme dobre, že prostriedky sa dajú používať dobre i zle. Ak človek zle používa dopravný prostriedok, bez zachovania pravidiel, nedôjde do cieľa, havaruje, dokonca ohrozí aj iných. Dopravný prostriedok sa preňho stane prostriedkom jeho osobného nešťastia. Ak chce človek používať akýkoľvek prostriedok, musí zachovávať pravidlá, aby došiel do cieľa.

Tak aj v kňazstve, alebo manželstve – ak ho nebudeš žiť naplno, budeš nešťastný. Pápež Ján Pavol I. zdôrazňoval kňazom a laikom pri duchovných cvičeniach: „Chcete byť naozaj šťastní? Staňte sa dobrými kňazmi, alebo manželmi. Z celej svojej duše. Z hĺbky svojho srdca. Nedbajúc na obety, ktoré Boh žiada.“ A položil i druhú otázku: „Alebo chcete na sebe spoznať to, ako vyzerá osud najnešťastnejších ľudí na svete? Staňte sa kňazmi, manželmi len polovičato, nezodpovedne. A potom zakúsite, čo je to nešťastie zbytočného človeka, ktorý nevie obetovať to, čo od neho Boh žiada.“ Bratia a sestry, v týchto slovách sa nachádza veľká pravda, lebo či už kňazstvo  alebo manželstvo, sa dá šťastne žiť len naplno.

Naše povolanie je prostriedok na dosiahnutia večného života. Dvaja bratia v úvode dosiahli spásu, pretože nebrali svoje povolanie ako cieľ, ale ako prostriedok na dosiahnutia cieľa.

Prosme aj my nebeskú Matku, aby nám pomáhala k tomuto cieľu cez to povolanie, v ktorom sa nachádzame.