Známi spisovateľ John Bevere vo svojej knihe „výnimoční“ opisuje takýto príbeh: Raz, keď som sa modlil ráno pri mori, bolo to v čase dovolenky, stretol som jedného človeka ktorý sa prechádzal po pláži. Bol veľmi společenský a tak mi začal veľmi nadšene rozprávať o Havaji a o tom, ako veľmi miluje výhody tohoto ostrova. Chválil sa dievčatami s ktorými sa tam schádzal, vykladal o pekných nemravných večierkoch atď. Každá jeho veta bola plná neslušných a až sprostých slov. Po niekoľkých otázkach pastor zistil, že je ženatý a má dve dcéry. Neznámi pán sa ho spýtal: čím sa živíte vy?
John Bevere odpovedal, slúžim Bohu ako pastor. Ako náhle som to povedal, jeho tvár sa rozžiarila, a nadšene povedal: ,,To je úžasné! Ja som kresťan a chodím do skvelej farnosti tam a tam a som členom aj jej rady. Začal citovať verše z Písma. Nakoniec bol šťastný, že sa stretol s pastorom.”
Pastor po stretnutí skonštatoval: ,,Ako oklamaný je tento muž. Nepozná opravdivého Ježiša, bolo to vidieť podľa jeho ovocia.”
Prečo práve takýto príbeh dnes na „Krst Pána“? Ježiš bol bez hriechu a predsa podstúpil krst, ktorým nám chce ukázať, ako sa máme očistiť. Pre muža z úvodného rozprávania bol krst a kresťanstvo iba formalitou a divadlom. Možno že sa pýtate, bol som pokrstený ako dieťa ale odvtedy som už zhrešil, ako ďalej? Odpoveď znie: sviatosť pokánia ti prinavráti prvotnú posväcujúcu milosť. Krst a sviatosť zmierenia je otázka života a smrti. Ide tu dokonca o večný život. Nie je to žiadne strašenie, ale fakt. Muž z úvodného rozprávania si môže prinavrátiť milosť ľútosťou nad svojimi hriechmi.
Tento prípad je extrémny, ale dokonale nám ukazuje mnohých ľudí – kresťanov, ktorí tak žijú. Koľko ľudí neustále bojuje, hádajú sa, hovoria neslušne so svojou rodinou, vedu nemorálny život a žijú pre svoje potešenie a zisk? Potom idú do chrámu a nasadia si v úvodzovkách „masku“ milujúceho, láskavého, čestného a zbožného kresťana? V nedeľu, v chráme sú celkom iní ľudia než cez týždeň a ihneď po liturgii kritizujú aj kňaza, veriacich, idú na nakúpi atď. Takí ľudia sú celkom oklamaní a pred súdnou stolicou budú veľmi prekvapení. Ja dúfam, že v našej farnosti sa takýto ľudia nenachádzajú. Ak sa však našli niektorí v týchto slovách, myslím si, že vedia kde je cesta naspäť. Aj keby akokoľvek boli vzdialení od Boha, či už vedome alebo nevedome, pamätajme, že Boh nám ponúka neustále cestu naspäť kedykoľvek. On nás čaká, chce nám dať milosti. Stačí len poprosiť.
Minulý týždeň mi jeden veriaci povedal, že som málo prísny a že nekážem veľa o morálke, prikázaniach. Samozrejme je to úloha kňaza, aby vyučoval, ale prvý učitelia sú vždy rodičia. Iba raz som kázal prísne, “dvihol prst” v chráme na jedného človeka. Musím povedať, že do dnešného dňa sa mi ani neozval. Ak si farníci nasadia v chráme masku na tvár a oklamú aj mňa, potom ich nepoznám. Tvária sa, že moje slova nepatria im, možno iba tomu, čo vedľa neho sedí, podobajú sa na muža z príbehu. Mňa neoklamali, mne je takýchto ľudí ľúto, pretože oni klamu sami seba. A Boh ich vidí. Jeho neoklamú.
Na jednej dedine bol jeden kňaz a v nedeľu vždy kázal veľmi prísne. Ľudia po liturgii hovorili: „Tak nám ale dal, máme na celý týždeň naložené.“
Viac hriechu sa narobilo po liturgii. Takto sa to opakovalo vždy. Upozornenie patrí k životu, ale do chrámu chceme prísť nie len pre nádielku alebo popozerať pekné ikony, či prinajhoršom skritizovať, čo sa mi nepáči, ale aby som sa stretol so živým Ježišom. Toto je podstatne! Čo robí nás kresťanov živého kresťana? Stretnutie so živým Kristom, nie ikonostas, nie spev, ale vzťah so ŽIVÝM KRISTOM.