Toto je podobenstvo o vzťahu človeka k Bohu, k Božím hodnotám. Každý človek dostal od Pána Boha na spravovanie určité hodnoty a je za ne zodpovedný. Raz sa Boh každého opýta: Ako si naložil s hodnotami, ktoré si dostal odo mňa? Podľa toho, ako človek nakladal so zverenými hodnotami, podľa toho bude aj súdený.
Od svojho pána, ktorý odchádzal na cesty, dostali jeho sluhovia na starosť čiastky vysokej hodnoty: jeden dostal päť talentov, iný dva, ďalší jeden. Talent bola peňažná jednotka a mala hodnotu približne 36-tich kilogramov striebra.
Z tohto podobenstva prešlo do našej bežnej reči slovo “talent”. Talentom nazývame nadanie, mimoriadne schopnosti, niečo neobvyklé a výnimočné. Podobenstvo nás upozorňuje na jednu dôležitú skutočnosť: Každý talent je darom od Boha. Preto ak má človek nejaký talent, nesmie to byť pre neho dôvod k pýche, ale dôvod k vďačnosti.
Tie veľké obnosy, ktoré talenty predstavovali, boli sluhom dané nie do ich osobného vlastníctva. Boli im zverené ako hodnota, s ktorou mali ďalej pracovať. Tak si aj nám treba uvedomiť, že všetko, čo máme, sú hodnoty, ktoré nám boli iba zverené.
Každý by mal vždy ďalej objavovať, aké talenty práve jemu Pán Boh zveril. Môžu to byť rozličné veci: Nie len umelecké, vedecké či technické nadanie. Ale aj rôzne praktické schopnosti, alebo schopnosť potešiť zarmúteného, schopnosť napomenúť druhého, schopnosť súcitu…
Všetci by sme sa mali zamyslieť, čím všetkým nás Boh obdaroval. Teraz si položíme závažnú otázku: Ako sa dajú využívať tie veľké hodnoty, ktoré nám zveril Pán Boh?
Koľko je ľudí, ktorí svoje talenty postavili do služby zločinu. Smutný je pohľad na človeka mimoriadne nadaného, ktorý zneužíva dary na ničenie života. Všetky dary, ktoré nám Pán Boh dal, majú slúžiť na budovanie niečoho dobrého, pozitívneho.
Jeden teológ hovorí o pokušení malosti. Existuje nielen pokušenie, pri ktorom chce človek prekročiť hranice, ktoré mu stanovil Boh – to je pokušenie pýchy – ale aj protikladné pokušenie, že sa človek v pocite menejcennosti uzavrie do seba, začne seba samého ľutovať, rezignuje a začne sebe i druhým navrávať: som neschopný, nie som na nič súci, nemám nijaké nadanie, nevidím nijaký zmysel svojho života, a možno dokonca očakáva od druhých, že ho budú ľutovať. Nakoniec mu to pripadá ako jeho životný kríž, ktorý musí niesť. Ale v prečítanom podobenstve vyvádza Ježiš ľudí z takéhoto sladko-bôľneho životného postoja. Ukazuje, že takéto rezignovanie je hriech, hriech, ktorý je veľmi prísne potrestaný. Všetkých ľudí spomínaného typu chce toto podobenstvo prebudiť z ich ničivého sebaklamu a priviesť ich k tomu, aby si uvedomili, že oni sú takisto Bohom obdarovaní a takisto Bohu zodpovední.
Tak ako sa pán v podobenstve vrátil a sluhovia museli referovať, ako naložili so zverenými hodnotami, tak aj nás čaká takéto stretnutie s naším Pánom. Neraz zabúdame na to a žijeme si, akoby takéto konečné stretnutie nikdy nebolo. To je nebezpečný spôsob života, lebo to stretnutie bude potom veľkým prekvapením. Nosiť v sebe stálu myšlienku na konečné, účtujúce stretnutie – to je niečo, čo nás naučí pristupovať s plnou vážnosťou a zodpovednosťou k hodnotám, ktoré nám Pán Boh zveril.