Obrázok pre homílie

Mt 21, 33-42

Bratia a sestry, práve sme počuli jedno z Ježišových podobenstiev. Jeho obsah akoby nám pripomínal správu z čiernej kroniky. Ako je možné, že niečo podobné nachádzame na stránkach Svätého písma? Dobre vieme, že udalosti podobné tej, ktorú dnes spomína Ježiš, sa odohrávajú aj v našom svete. Bitky, hanobenie a napokon i vraždy sú takmer každodennou súčasťou našich životov.

Príbeh z evanjelia hovorí, že akýsi muž vysadil na svojom pozemku vinicu a urobil všetko pre to, aby mu prinášala dobrú úrodu. Bolo potrebné spraviť skutočne mnoho práce: vykopať hlboké jamy, nasadiť sadenice, ohradiť vinicu, postaviť lis na spracovanie hrozna, vybudovať strážnu vežu, z ktorej by hliadka chránila úrodu pred zlodejmi. Majiteľ vinice skutočne na nič nezabudol. Keď bola vinica hotová, prenajal vinicu vinohradníkom a odcestoval. Nájomníci mali vinohrad už len udržiavať: okopávať, obrezávať, plieť a hnojiť, zberať úrodu a spracovávať ju. Samozrejme, že ako pri každej správnej nájomnej zmluve, aj oni mali odovzdať majiteľovi dohodnutý podiel zo zisku.

Aj dnešné podobenstvo má svoju aktuálnu zvesť pre náš život. Tak, ako vinohradníci prišli k hotovému vinohradu, aj my sme dostali pre náš život najzakladenejšie veci. Našou úlohou je postarať sa o nich a byť za ne aj zodpovední. Musíme si uvedomiť, že my ľudia nie sme nezávislí a sami sebe pánmi! Sme zodpovední Tomu, ktorému všetko patrí. Sme Boží nájomníci, žijeme v prenajatom svete. Nepatrí nám ani kúsok zeme. V dnešnom svete počúvame, ako mnohé krajiny násilnom boji získavajú územia iného štátu. Ako mocní tohto sveta idú až tak ďaleko, že pri dobíjaní cudzieho územia zomierajú tisícky nevinných ľudí. Áno, dnes sa niečo také deje na Ukrajine, dlhodobo si Čína nárokuje na Taiwan, Srbsko má problém s Kosovom. Ak by sme si dali tu námahu a pozreli si správy z celého sveta, zistíme, že sa takéto násilie deje aj v ďalších krajinách sveta. Keď sa pozrieme do blízkej či ďalekej minulosti, takéto problémy boli v každom storočí a zachytáva ich už aj Starý Zákon. Spomeniem iba jeden z nich.

Určite poznáte príbeh z prvej knihy Kráľov, kde sa v 21 kapitole píše toto: „Jezraelský Nabot mal vinicu, ktorá bola v susedstve paláca samarijského kráľa Achaba. Achab povedal Nabatovi: “Daj mi svoju vinicu, bude mi na zeleninovú záhradu, lebo je tesne vedľa môjho domu. Dám ti za ňu lepšiu vinicu. Alebo ak sa ti viac páči, dám ti za ňu v peniazoch, koľko je hodna.” Nabot odpovedal Achabovi: “Božechráň, aby som ti dal dedičstvo po svojich otcoch!” Achab išiel domov mrzutý a nahnevaný… nechcel nič jesť. Nato prišla k nemu jeho žena Jezabel a spýtala sa ha: “Prečo ti je duch taký zronený a nechceš jesť?” Odpovedal jej: “Hovoril som s Nabotom a povedal som mu: Daj mi svoju vinicu za peniaze…, On však odpovedal: “Nedám ti svoju vinicu.” Jeho žena Jezabel mu na to povedala: “Máš ty ale moc nad Izraelom. Vstaň, jedz a rozveseľ sa, ja ti zaopatrím vinicu… Potom napísala v mene Achaba list, udrela naň jeho pečať a poslala list starším a predstaveným jeho mesta, ktorí bývali s Nabotom. V liste napísala toto: “Vyhláste pôst a Nabota posaďte na popredné miesto medzi ľud!  Oproti nemu posaďte dvoch mužov, vyvrheľov. Oni nech dosvedčia: “Rúhal sa Bohu a kráľovi.” Potom ho vyveďte a ukameňujte, nech zomrie!” Jeho spoluobčania, urobili tak, ako im odkázala Jezabel, ako bolo napísané v liste. Ako ďalej vieme Nabota obžalovali a nakoniec ukameňovali. Po tomto čine Kráľ Achab sa zmocnil vinice. Ako dobre vieme, tento nespravodlivý čin si Boh všimol a poslal ku kráľovi Tesbana Eliáša, aby mu povedal tieto slova: „Vraždil si a zmocnil si sa dedičstva!” Na mieste, kde psy lízali Nabotovu krv, budú lízať aj tvoju krv. Urobil si, čo sa Pánovi nepáči.“ Privediem na teba nešťastie…, vyhubím z Achaba všetko, čo je rodu mužského, otroka i slobodného…“ Keď Achab počul tieto slová, roztrhol si rúcho, na telo si obliekol vrecovinu a postil sa; spal vo vrecovine a chodil skľúčený. Vtedy Pán oslovil Tesbana Eliáša: “Videl si, ako sa Achab predo mnou pokoril? Pretože sa pokoril predo mnou, neprivediem nešťastie za jeho života. Za dní jeho syna privediem nešťastie na jeho dom!”

Bratia a sestry, Ježiš nás chce dnešným podobenstvom varovať pred tým, aby sme sa nesprávali rovnako krátkozrako ako vinohradníci! Pretože človek má k takémuto správaniu sklony. Vinohradníci chceli získať to, čo im nepatrilo. Možnože si povedali: „Prečo by mal majiteľ dostať podiel z vinice?! Veď neokopával ani neobrezával! My sa staráme, preto len my máme nárok na zisk z vinice!“ Vinohradníci sa správajú akoby sa vínne kry zasadili samé. Akoby sa pôda sama pokopala, plot, lis a strážna veža postavili samé. Majiteľ vinice žiada od vinohradníkov iba dohodnutý podiel zo zisku. To určite nie je z jeho strany nezákonná požiadavka. Boh, rovnako ako majiteľ vinice, sa nevzdáva toho, čo mu patrí. Žiada od nás reálny kus nášho života. Má na to právo, pretože On človeka stvoril. Kto odmieta odovzdať  Bohu to, čo Mu patrí, počíta sa k vinohradníkom, o ktorých vravel Ježiš v podobenstve. A ako skončilo ich snaženie? Vinica im bola odobratá. Nie, aby upadla, ale aby bola odovzdaná druhým. Títo noví vinohradníci majú rovnako, ako starí, obrábať, strážiť a rozhojňovať majetok svojho pána. Majú sa však vyvarovať chýb svojich predchodcov. A akú úrodu očakáva Boh od nás, akú úrodu čaká od Cirkvi? Sú to stavby chrámov a cirkevných budov, alebo stavanie vzťahov viery a lásky medzi človekom a Bohom a medzi ľuďmi navzájom? Je to dôležitá otázka, pretože ak neprinášame dobrú úrodu, Boh nám môže „odobrať“ svoju vinicu a prenajať ju tým, ktorí mu budú prinášať úrodu. Dedič, aj napriek tomu, že bol zabitý a vyhodený von z vinice, totiž nebol zbavený svojho podielu. A tí, ktorí sa ním nechali osloviť, budú prijatí ako noví prenajímatelia vinice, ktorým nebude zaťažko odovzdať podiel zo zisku pravému majiteľovi.

Zdieľať na Facebooku